Grace Brownová

23.kapitola - Skok cez kozu

Špeciálne vydanú kapitolu venujem špeciálnej osobe. <3 Pre teba, zlatyk! <3

Nasledujúce dni nabrali akýsi rýchly spád. Všetko šlo rýchlo, až som si ani nestihla uvedomiť, že fungujeme v novom roku. Sekunda utekala za sekundou, minúta za minútou... Počasie sa na malú chvíľu ustálilo, objavili sa aj zubaté slnečné lúče. Keď sa vločky rozhodli nazrieť na zem, bolo ich len pár.

Profesori si začali uvedomovať, že končí prvý polrok, čo znamená jediné – uzatváranie známok. Snažili sa prinútiť svojich žiakov k učeniu rôznymi písomkami či ústnym skúšaním. Veľa ľudí hovorí, že žiaci sa začnú učiť, keď sa blíži vysvedčenie. Profesori však nie sú odlišní, pretože pred vysvedčením máme od nich najviac práce.

Okrem školy som dávala pozor aj na svoj súkromný život. Doma vládol pokoj, avšak postupom času som mala pocit, akoby sa napätie opäť vracalo, hoci pomaly. Otec sa znovu uzatváral do seba, najviac času trávil v práci alebo v garáži. Za spoločným stolom sme teda jedávali bez jednej osoby. Miles si, našťastie, vstúpil do svedomia a snažil sa všetko napraviť. Nahrádzal všetky stratené spoločné chvíle, síce neprestal myslieť aj svojich kamarátov.

Spolu so Zarou sme sa zblížili s Marion. Čiastočne sme ju naučili v niektorých momentoch držať jazyk za zubami. Tiež sa jej darilo premýšľať nad slovami, ktoré chcela zo seba vypustiť. Ale človek sa nezmení zo dňa na deň, preto sme sa aj my dve naučili rešpektovať jej povahu.

V poslednej dobe sa chalani od nás odpájali. To sa však nedalo povedať o našom vzťahu s Henrym. Pravidelne sme sa navštevovali. Náš vzťah bol po poslednej hádke mierne naštrbený, ale cítila som, že je to za nami. Vtedy som babám o našej hádke porozprávala a nezabudla som spomenúť, že Henry ma má rád viac ako kamarátku. Tento fakt som mala neustále pred očami. Už len Henryho pohľad prezrádzal, že by chcel niečo viac. Ja som mu nič nemohla ani len sľúbiť, keďže som ľúbila niekoho iného.

Áno. Rozhodla som sa skončiť s bojom o Christophera, ale to neznamená, že naňho len tak zabudnem.

Sedela som v kaviarni a miešala tekutinu v nedávno prinesenej šálke čierneho čaju. Neviem prečo, ale mala som zvyk nabrať trochu čaju na lyžičku a opäť ju vrátiť do šálky. To sa opakovalo, kým som vo dverách kaviarne nezazrela osobu, s ktorou som tu mala stretnutie.

Henry podišiel ku mne s úsmevom na perách. Postavila som sa zo stoličky, jemne sa usmiala a objala ho. Môj úsmev nebol taký, ako kedysi. Pomedzi učenie vo voľných chvíľach som nad všetkým premýšľala. Nechcem svojmu kamarátovi dávať falošné nádeje. Faloš bolí ešte viac ako pravda.

„Ako sa máš?" opýtal sa s nemiznúcim úsmevom na tvári.

Vo chvíli, kedy som chcela odpovedať, pribehla k stolu čašníčka so zápisníkom a perom. „Henry?" oslovila ho menom ako nejaká stará známa. Štíhla dievčina stojaca nad naším stolom si ryšavé vlasy prehodila dopredu, akoby to mal byť poznávací znak pre Henryho. „Tak dávno som ťa nevidela," skonštatovala. Henry si zrejme spomenul, pretože obmotal ruky okolo jej pása.

„Jacqie, rád ťa opäť vidím. Ehm, toto je moja kamarátka Grace," povedal a pozrel na mňa. „Grace, toto je Jacqueline."

„Teší ma, Grace," povedalo dievča a podalo mi ruku.

Podávanú ruku som opätovala a venovala skeptický úsmev. „Aj mňa."

Vtom sa obrátila na Henryho a pokračovala: „Počuj, nemôžem veľa vykecávať, je tu šéfka. Dám ti svoje číslo," odtrhla kus papiera zo zápasníka a napísala rad niekoľkých čísel, „zavolaj mi a dohodneme sa na stretnutí."