Grace Brownová

46.kapitola - Koniec školského roka

Kráčala som popri jazere a moje vnútro zapĺňal smútok. Slnko rozdávalo teplo jedna radosť. Leto s prázdninami sa neodkladne blížilo, ale mne to bolo fuk. Hoci som sa na pokoj od školy tešila, momentálne som to nadšenie nedávala najavo. Chýbal mi Christopher. Chýbal mi pocit, že viem, kde je, čo robí...

Vrátila som sa domov, nechcela som na tom mieste ostať bez neho iba so spomienkami na naše spoločné chvíle strávené na tomto mieste. Všetko ma tam privádzalo do depresií.

Pred domom som videla trčať kúsok obálky z poštovej schránky. Schránku som otvorila a vybrala pár listov. Prezrela som si mená, ktorým boli listy zaslané. Asi som márne dúfala, že tam bude moje meno a odosielateľ bude Chris. Ale predsa som si tam našla obálku, určenú pre mňa. Ostatné listy mi popadali na zem a ten svoj som roztrhala. Pravdaže opatrne, aby som nepoškodila vnútro.

Nebol to list od Christophera, na ktorý som úpenlivo čakala. Trochu to pridalo na mojom smútku, ale keď som čítala ten text, potešila som sa. Vykríkla som a rozutekala som sa do domu. Pritom som zabudla, že na zemi som nechala ostatnú poštu, tak som sa po ňu vrátila. Doma nebol nikto, preto som svoju radosť nemala komu oznámiť. Ale potrebovala som o tom niekomu povedať.

Hodila som sa na gauč a vytočila Zarino číslo. „Prijali moju žiadosť o brigádu, Zara!" vykríkla som do telefónu. Veľmi som sa tešila z novej skúsenosti, ktorá ma čakala.

„Naozaj?" žasla. „To je skvelé, úžasné! Blahoželám!" zasmiala sa. „Konečne zaplatím menšiu sumu za kávu."

Zachichotala som sa s ňou. „Myslím si, že také vymoženosti tam nebudem mať," pousmiala som sa. Na pár sekúnd sme obe mlčali. Nadýchla som sa. „Inak si prvá, ktorej som to povedala," vravela som s takou veľkou radosťou, ako aj so smútkom. Bola by som radšej, keby to vedel niekto iný.

„Čo tvoji rodičia? Miles?" vypytovala som sa.

„Nie sú doma. Keby boli, vedia to prví," odvetila som.

„A Christopher?"

„Ten sa neozval," pretočila som očami. „Vlastne ozval. Vtedy, keď som ti rozprávala o tej správe. Napísal len to, že je v poriadku a potrebuje čas. Nič viac... ani neurčil dôvod, skrátka nič. Len tak si odišiel z mesta pred ukončením školského roka, neoznámil, kam sa chystá a prečo... Je to hrozné."

„Som si istá, že by si sa s touto novinkou podelila práve jemu prvému." Súhlasila som. „Možno naozaj potrebuje čas na premýšľanie. Možno má aj skutočný dôvod, prečo odišiel. Myslím si, že ti to celé vysvetlí. Buď len trpezlivá."

„To je to najhoršie – trpezlivosť. Vieš, že to je pre mňa ťažké..."

„Ach, áno viem," ustarostene vzdychla. Odmlčali sme sa. Ak by som sa dobre započúvala, počula by som jej dych. „S jeho mamou si sa o tom nebavila?"

„Ani mi to nenapadlo," vyriekla som pravdivo a skrivila obočie.

„Hm," znovu vzdychla. „Teraz to zahoď za hlavu," poradila mi. „Teš sa z brigády, z toho, že je u vás všetko v poriadku, že idú prázdniny... Mysli na zajtrajší deň, že si ho musíš naplno užiť. Ideme predsa privítať leto!" Jej piskľavý hlások ma donútil nadvihnúť kútiky úst. Jej slová mali v sebe obrovskú pravdu. Zajtra nás čakalo skutočné bláznovstvo a také veci si vyžadujú vynikajúcu náladu.

* * *

Miles ma vysadil pred budovou školy. Pri výstupe z auta som znervóznela. Nie je u mňa zvykom premávať sa v spoločností v šatách, hlavne medzi rovesníkmi, ktorí často bývajú neznesiteľní. Mala som oblečené biele šaty na ramienka s kvetinami, s nariasenou sukňou, ktorá siahala ku kolenám. Vlasy som mala rozpustené, iba dva predné pramienky som vzadu zopla sponkami.

Kráčala som rovno do triedy. Pozdravila som sa s Patrickom, ktorý bol jediný z našej partie, ktorý už dorazil do školy. Postupne každý z nás prichádzal do triedy, taktiež ako iní spolužiaci. Chýbal však jeden – Christopher. Naozaj som dúfala, že príde. Dúfala som však márne.

Triedna profesorka vošla do triedy, rozdala nám naše celoročné výsledky, skonštatovala naše štúdium počas školského roka a iné triednické záležitosti. Vydýchla som si, keď už bol koniec, pretože som celý čas nervózne podupkávala nohou. Rozlúčili sme sa a všetci sa rozutekali domov. Odchádzala som medzi poslednými, lebo som sa ešte pristavila pri profesorke.

„Pani profesorka, neviete náhodou niečo o Christopherovi Wilsonovi? Prečo neprišiel na ukončenie školského roka?" vyzvedala som.

„Christopher bol na ukončení školského roka, len neformálne," povedala. Po prvej vete som tomu rozumela, no nechala som si to vysvetliť. „Bol v rovnaký deň na skúškach, ako každý iný študent druhého ročníka. Len sa pripojil k inej triede na žiadosť. Ako náhle dostal výsledky, na žiadosť odišiel na prázdniny skôr z nejakých rodinných dôvodov."

„Aha, ďakujem," usmiala som sa, rozlúčila som sa s ňou a odišla ku kamarátom. Naša škola poskytovala z vážnych zdravotných alebo rodinných dôvodov skoršie ukončenie ročníka, ale pod podmienkou úspešne ukončenej ročníkovej skúšky. Túto možnosť pravdepodobne využil Chris. Ale nechápem, aký dôvod na to mal. Jeho zdravotný stav bol v poriadku a rodinné problémy v podstate nemal. Tušila som, že to má niečo spoločné s jeho otcom.

„Kde si trčala?" spýtal sa Patrick, keď som sa k nim pridala.

Usmiala som sa: „Rozprávala som sa s triednou. Už som tu, to je hlavné."

Vybrali sme sa do blízkeho parku. Patrick tam zašiel autom, aby to mal bližšie. Čakal nás pri umelo vytvorenom jazierku, kde bol stôl a lavičky na oddych. Začal tam rozprestierať veci na jedenie i samotné jedlo. Pomohli sme mu a posadali sme si k stolu.

„Tak," začal predhovor Patrick, ktorý každému nalieval do plastových pohárov jablkový džús, „keďže si na verejnom priestranstve nemôžeme pripiť poriadnym alkoholom, bude nám musieť stačiť tento lahodný džúsik," uškrnul sa a všetci sme sa s ním zasmiali. „Máme za sebou ďalší úspešný rok, preto vás vyzývam: Pozdvihnite svoje čaše, aby sme mohli zahájiť prázdniny!"

„To bol príhovor hodný riaditeľa!" rehotali sme sa z plného hrdla a navzájom sme si štrngli.

Zjedli sme všetky sendviče, ktoré pripravila Patrickovi mama. Zjedli sme aj misu plnú čipsov a dokonca sme vypili jednu celú krabicu jablkového džúsu. Už chýbal len posledný bod programu.

„Ešte jedna vec nás čaká, dúfam, že ste nezabudli," riekla Marion. Naším zvykom bolo na konci tohto stretnutia povedať niečo, čo ste tento rok zažili a tešíte sa z toho. „Tak začínam!" vyhŕkla Marion a zhlboka sa nadýchla. „Minula som snáď najviac peňazí za oblečenie." Všetci sme sa rozosmiali. „Spoznala som nových ľudí. Zlepšila som si s vami vzťah. Som o rok staršia..." Marion bola naozaj zábavná, ale bolo to milé.

Prihlásil sa Patrick: „Vyhrali sme majstrovstvá sveta v hokeji. Kúpil som si auto. Prešiel som z matiky..."

Nasledovala Zara, ktorá dlho premýšľala. Určite si spomenula na starkú. „Našla som si úžasného priateľa. Prešla som do ďalšieho ročníka. Mám skvelých kamarátov, s ktorými som zažila veľa nových zážitkov..."

Predo mnou pokračoval Henry: „Mám super dievča." Usmiala som sa a všimla som si, že po pár sekundách mi venoval pohľad s opätovaným úsmevom. „Prekonal som svoju závislosť." Odrazu všetci stíchli, iba ja som vedela, o čom rozpráva. „Fajčil som, až príliš. Keďže je to za mnou, nemusíme to riešiť," usmial sa na Zaru, ktorá takmer niečo vyriekla. „Neprepadol som. Neostal som ani raz po škole..."

Nakoniec bolo jasné, že musím dokončiť tradíciu. Oblizla som si pery a spustila som: „Zažila som prvú lásku. Mám..." vzdychla som si, „dobrého priateľa. Medzi rodičmi a bratom je všetko fajn. Mám super kamošov..."

Pri spomienke na Christophera mi napadlo, čo by asi povedal on. Bola by som medzi tými vecami ja? Čo by ešte dodal? Túžila som to vedieť, ale väčšmi som ho chcela vidieť.