Grace Brownová

44.kapitola - Návrat

Skladala som bratove oblečenie a ukladala ho na jednu kopu. Potom som všetky veci vložila do cestovnej tašky a zniesla ju pred vchodové dvere chaty. „Máš tu celkom veľa vecí," povedala som Milesovi, keď sa vynoril z ktorejsi izby.

„Keď sme maľovali, zobral som si aj niečo navyše," podotkol z úškrnom. So zastrčenými rukami v bok skúmal cestovnú tašku.

„Veď mama sa vtedy čudovala, prečo perie aj tvoje veci," rozosmiala som sa. „Musela som jej povedať, že si mi s maľovaním pomáhal, tak jej to akosi došlo. Vtedy jej bolo veľmi ľúto, že ťa pri príchode domov nevidela," hovorila som. „Ale už je všetko zlé za nami, všetko je v poriadku."

„Pravdaže," opätoval mi úsmev. Cestovnú tašku som si prehodila cez plece a zobrala ešte jednu škatuľu položenú na zemi. Takmer som spadla. S nedostatočnou rovnováhou som brata nasledovala k autu. Pribehol mi na pomoc. Rozosmial sa, keď som mu s ľahkosťou hodila do rúk krabicu. „Bál som sa, že ťa to zlomí," smial sa.

„Haha, veľmi vtipné!" povedala som sarkasticky. Oslobodila som sa od ťažkej tašky a vložila ju do kufra. Otvorila som dvere auta pri mieste spolujazdca, kde som si aj sadla. Miles ešte zašiel po čosi do chatky, zamkol ju a kráčal k autu. Popri chôdzi sa díval na tenisky. Sadol si za volant a naštartoval motor. „Počuj, ako ste to s otcom vlastne vyriešili?" zaujímala som sa.

Auto sa nepohlo, Miles na moment ustrnul. V jednej ruke zvieral volant a v tej druhej riadiacu páku. Odrazu sa mu na tvári objavil jemný úsmev. „Keď budeš zvedavá, budeš rýchlo stará," uškrnul sa. Zahľadel sa mi do tváre s prižmúrenými očami a zvrašteným obočím. „Tuším sa ti tam nejaké vrásky objavujú."

Tresla som ho po ramene s odutými perami. Miles sa rozchichotal a pohľad vrátil pred seba. Pomaly sme sa pohli, ale ja som sa nevzdávala, túžila som vedieť, ako sa to medzi nimi urovnalo. „No tak Miles, povedz mi to, prosííím."

„Ty si nedáš povedať," zavrtel hlavou so stálym hravým úsmevom. Dobiedzala som ho, prosila, aby mi o tom porozprával. „Fajn, fajn!" zdvihol na obranu pravú ruku. Bol by schopný zdvihnúť aj druhú, ale vie, že by som ho za to vykričala. „Keď prišiel ten správny deň – znie to ako z nejakého románu," rozosmiali sme sa. „Skrátka, keď som vedel, že teraz je ten čas, na ktorý som čakal, zavolal som otcovi. Najprv som chcel zistiť, ktoré miesto vo svojom diári by mi venoval. Dohodol som sa s ním na stretnutí na chatke. Prišiel v ten istý deň, dokonca si kvôli mne aj skrátil pracovný čas, za čo určite nebude mať pridané skôr naopak," povzdychol si. „Prekvapilo ma to a zároveň upokojilo. Bol som si istý, že náš rozhovor bude fajn. Podrobnosti ti nepoviem, to je medzi mnou a otcom," nadvihol jeden kútik úst. „Ale pohovorili sme si ako asi nikdy pred tým. Naozaj ako otec a syn. Nie je to medzi nami úplne stopercentné, ale blíži sa to tam."

Ako náhle sa odmlčal, sama pre seba som sa usmiala a uprela zrak na cestu. Hoci ma zožierala zvedavosť, kašľala som na tie záhadné podrobnosti. Nie každý povie blízkemu všetko. Aj ja mám svoje tajomstvá, o ktorých som skutočne nikomu nepovedala, ani osobe, ktorej najviac dôverujem. Chápem ho, ale zvedavosť je ľudská vlastnosť, ktorú ťažko potlačíme.

„Takže nemusíš sa ničoho báť, všetko je dobré," pozrel na mňa s láskavým pohľadom, ktorý netrval dlho, pretože sa musel venovať jazde.

„Som rada, že to je na správnej ceste," chytila som sa jeho ruky položenej na riadiacej páke.

Následne sme sa obaja dívali na cestu a užívali si súrodeneckú chvíľu ticha. Napadlo mi, že zajtra o podobnom čase budem cestovať s Christopherom k jeho otcovi. Naraz sa ma zmocnili akési obavy. Obavy z cesty, ubytovania, jednoducho zo všetkého, čo sa nám zdalo dobre naplánované. Rozmýšľala som nad tým úpenlivo, dokým Miles nezaparkoval pred domom.

„A sme tu!" potešil sa a rýchlo vybehol z auta ku kufru. Urobila som rovnako a začali sme vykladať veci do chodby. Hneď, ako mama začula zvuky od dverí, prišla k nám a svojho syna nežne objala a dala mu bozk na čelo. Zaleskli sa jej od sĺz oči, zazdalo sa mi, že jej jedna slzička utiekla von a skotúľala sa na líčko. Čochvíľa sa neďaleko nás objavil ocino, ktorý brata objal okolo ramien a statočne ho potľapkal po ramene.

Miles utekal na horné poschodie, kým ja som niektoré veci vynášala do jeho izby. Šiel sa osprchovať a ja som sa podujala, že mu čosi uložím na miesto.

Rozhodla som sa začať cestovnou taškou. Zdola sa mi do uší dostali zvuky, ktoré naznačovali, že večera sa pripravuje v plnom prúde. Oblečenie v taške bolo pokrčené, niektoré veci špinavé, až som z toho nadvihovala obočie. Prečo nejako nerozdelil oblečenie na čisté a špinavé? Krútila som hlavou a triedila. Na konci bola väčšia kopa oblečenia na pranie ako tá, ktorú som uložila do skrine.

Skontrolovala som aj bočné vrecká a špičkami prstov som sa dotkla niečoho studeného. Zasekla som sa. Rýchlo som sa spamätala a objavenú vec som zdvihla von, aby som si ju obhliadla. Bola to hliníková nádoba na pitie. Nesmelo som ju otvorila a obzrela sa za seba. Naklonila som nos k otvoru, aby som zistila podľa vône, čo je vo vnútri. Okamžite som vôňu spoznala. Bola tak nechutne odpudivá, že som rýchlo odtiahla nos.

Sadla som si na posteľ a skúmavo som si obzerala nádobu. Zrejme patrila bratovi. Určite patrila bratovi, často pil tú odpornú tekutinu. Naštvalo ma to. Dúfala som, že aj o tomto bude na chate premýšľať. Že by som sa mýlila?

Začula som piskot na chodbe. Brat sa blížil k izbe v sviežej nálade. Všimol si môj rozladený výraz a nakoniec sklonil zrak k mojim rukám, v ktorej som držala nádobu s alkoholom vo vnútri.

Pristúpil ku mne a necitlivo mi vytrhol predmet z ruky. „Kde si to našla?" pýtal sa a nádobu uložil do šuplíka so spodným prádlom.

„Nemyslíš si, že otázky by som mala klásť ja?!" napajedila som sa a prudko vstala. „Stále piješ? Dúfala som, že aj to si v hlave urovnáš. Niečo typu ,alkohol je svinstvo, tak kašlem naň'!"

„Ale ja už som prestal!" okríkol sa.

„Lenže tá fľaška svedčí o niečom inom," nedala som sa a dožadovala som sa vysvetlenia.

„Upokoj sa, dobre? Vysvetlím to." Dýchal zhlboka, hlas mal čoraz pokojnejší. Mlčala som a čakala na vysvetlenie. „Neviem, či to bude znieť vierohodne, ale ver mi," chytil ma za plecia. „Počas pobytu na chate so mnou bola často Emma a snažila sa ma odpútať od alkoholu. Podarilo sa jej to. Raz som však našiel tú fľašku, chcel som sa napiť, ale neurobil som to. Hodil som ju niekam, kde som zabudol, že je uložená."

„Naozaj?" nadvihla som obočie po jeho monológu.

„Naozaj," pritakal kývnutím hlavy. „Je to tak, ako hovorím."

Nevedela som, ako reagovať. Skutočne mu môžem dôverovať? Skúsila som mu veriť. Je to môj brat. A ak moju dôveru sklame, bude to jeho vina.

„Hlavne mi ver a kašli na to. Skončil som s tým." Pozrel sa na strop. Vytiahol nádobu von zo šuplíka a chytil ma za ruku. Voviedol ma do kúpeľne, kde pred mojimi očami tekutinu vylial do umývadla. „Myslíš si, že ten, čo pije alkohol, by toto urobil?"

Teraz som to mala potvrdené. Bez pochyby som mu uverila. On bol typ človeka, ktorý sa len tak nevzdal niečoho, čo mu bolo vzácne. „Verím ti," potvrdila som a ocitla som sa v jeho pevnom náručí.