Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola I.

Kori vyžmýkala handru a položila ju Cidrayovi na rozpálené čelo, aby zmiernila horúčku. Úbohý chlapec, pomyslela si. Otca nepoznal a matka mu umrela pred necelým týždňom. A teraz tmavý spánok. Veď má sotva jedenásť rokov!

Kori ako liečiteľka vedela, aká je táto choroba nebezpečná. Tmavý spánok prináša so sebou vysoké horúčky a chorí veľmi skoro upadnú do bezvedomia. Ak sa do niekoľkých dní nezobudia, umrú od smädu a hladu. Táto pliaga sa v Zzorgu z času na čas vždy objaví a zakaždým si odnesie niekoľko životov. Tentokrát zomreli už štyria – veľa na takú malú dedinu, akou bol Zzorg. Medzi nimi bola aj Shira. Odmalička boli dobrými priateľkami a Kori teraz preklínala svoju neschopnosť, lebo ju nedokázala zachrániť. A tak posledné, čo pre Shiru mohla urobiť je, že sa postará o jej jediného syna. Nehovorí sa predsa, že mŕtvi žijú ďalej vo svojich deťoch?

Kori sa postavila. Nechá ho teraz odpočívať a ona zatiaľprezrie ostatných pacientov.

~♢~

Kori chodievala k Cidrayovi každý deň. Našťastie už okrem neho nebolo veľa chorých, a tak mu mohla venovať viacej času. Jej obavy o chlapca sa však iba zväčšovali, lebo hoci horúčka už pomaly ustupovala, v bezvedomí ležal už štvrtý deň. Ak sa čoskoro nezobudí, umrie.

Kráčala k neveľkému domu na konci dediny. Biele steny, drevená strecha. Pred starými dverami dva kamenné schodíky vyšliapané časom. Vedľa úzkej cestičky, čo viedla z ulice ku dverám, rástli kvety, o ktoré sa už dlho nikto nestaral. Vlastne odvtedy, čo Shira ochorela. Prišla ku dverám. Stačila kľučku a otvorila dvere. Vošla dnu.

Kori uvidela Cidraya sedieť na posteli. Usmiala sa: tak konečne sa prebral. Bolo to dobré znamenie, choroba predsa len ustupuje. Ako kráčala k nemu, nechtiac stúpila na jednu uvoľnenú dosku, ktorá nahlas zaškrípala. Cidrayo sa mykol a trhol hlavou smerom ku Kori.

„Kto je tam?"

Kori zalapala po dychu, lebo oči, ktoré v tej chvíli zbadala, nemohli nič vidieť. Pamätala si, že Cidrayove oči boli vždy tmavé ako noc, ale ich terajšia farba bola biela. Biela ako kosti, ako smrť. Nie, pomyslela si. Tmavý spánok príde a vezme si, čo len chce, hoc aj zrak alebo sluch. Ak zbelejú oči, už im nieto pomoci. Už nikdy nebude vidieť.

„To som ja, Kori," povedala najmäkším hlasom, ako vedela.

„Ja nevidím! Urob s tým niečo!"

Zhlboka sa nadýchla. Čo mu má povedať? „Je mi to naozaj ľúto..."

„Si liečiteľka!"

Ľútostivo pokrútila hlavou.

„Niektoré choroby sa nedajú vyliečiť."

„Ale to sa musí dať! Ja nechcem byť slepý! Takto sa nebudem môcť naučiť bojovať s mečom!"

Kori dobre vedela o tomto jeho sne. Vždy chcel byť šermiarom. Spolu s jeho kamarátom Azyragem sa vo voľnom čase vždy hrali s drevenými mečmi. Nikto ich nebral vážne, pretože Zzorg bola malá, od sveta odrezaná dedinka, ale nikto im ich sen ani nebral. Pretože sny sa občas plnia.

Bolo jej ho ľúto. Chcela ho objať, ale Cidrayo ju odstrčil.

„Nechaj ma!" zasyčal.

„Chápem, že..." začala Kori, ale Cidrayo jej hneď skočil do reči:

„Kde je mama?" V izbe zavládlo na chvíľu ťaživé ticho.

„Nepamätáš si...?" Keď Shira umrela, Cidrayo už bol veľmi chorý, ale ešte stále pri vedomí. Povedali mu, čo sa stalo. Žeby už vtedy nevnímal okolie?

„Čo si nepamätám?" zapišťal s panikou v hlase, lebo už začínal tušiť pravdu.

„Ona.. je mŕtva..." Ach, Bože, prečo práve ona musí byť poslom zlých správ?

„A kedy umrela?"

„Pred piatimi dňami..."

„Takže už aj pohreb bol?"

Prikývla a jemu sa už nepodarilo potlačiť vzlyky. Pohreb býva vždy na nasledujúcu noc po smrti a je to posledná príležitosť rozlúčiť sa s mŕtvym pred tým, ak jeho telo zhorí na hranici a dušu spolu s dymom odprevadí duch až k Bohu, na vrcholec Dračích hôr. Deti zapaľovali hranicu rodičom, aby ich odprevadili na poslednej ceste a on nemohol spraviť ani toľko.

„Cidrayo..."

„Nechaj ma. Choď preč."

Cidrayo chcel byť vo svojich myšlienkach sám a Kori to chápala. Počul, ako odišla.

Prečo sa to muselo stať zrovna jemu? Nielen, že mu slepota zničí všetky jeho sny, ale ešte aj mama musela umrieť? Všetko, čo chcel v živote dosiahnuť sa stáva nemožným. Zostal sám ako prst a ešte sa ani nebude vedieť o seba postarať. Prečo? Prečo?!

~♢~

Dni plynuli. Horúčka ustúpila úplne a Cidrayovi sa pomaly vracali sily. Okrem smútku za matkou ho sužovala už len jediná vec. Slepota. Kori mu každý deň obväzovala oči a natierala ich nejakou masťou. Ale vôbec to nepomáhalo.

Keď mu konečne dovolila vstať z postele, zistil, aké je v skutočnosti ťažké pohybovať sa poslepiačky. V dome to ešte celkom išlo, mohol sa pridržiavať stien a nábytku, ale vonku to bolo oveľa horšie. Azyrage mu odrezal lieskovú palicu. Trochu mu pomohla pri hľadaní cesty, ale stále to bolo ťažké.

Stále tu však bol hnev. Hnev, ktorý ho zvnútra úplne spaľoval. Hneval sa, že dostal tmavý spánok. Hneval sa, že oslepol. Hneval sa, že to Kori nevie vyliečiť. Hneval sa na mamu, že umrela a nechala ho tu samého. Hneval sa aj na kameň, ktorý sa mu postavil do cesty... Hneval sa na celý svet.

Teraz sedel na schodoch pred domom, keď ho zo zamyslenia vytrhol Azyrageho hlas.

„Cidrayo! Poď sa na niečo pozrieť. Môj otec mi ukoval naozajstný meč!" Tie slová oľutoval hneď, ako ich vypustil z úst. Pozrieť! Nič horšie povedať nemohol. „Prepáč... Ale aj tak poď, dám ti ho do ruky!"

„Choď preč..." Cidrayo nemal na nič náladu. Predtým takýto nikdy nebýval, uvedomil si Azyrage. Teraz celé dni nerobí nič iné, len sedí pred dverami a ľutuje sa. Azyrage sa ho snažil nespočetne veľakrát rozveseliť, zahrať sa s ním alebo sa aspoň porozprávať. Lenže komu niet rady, tomu niet pomoci. Zvrtol sa na päte a odkráčal preč.

Bol skoro až na druhom konci dediny, keď zazrel neznámeho človeka. Do Zzorgu prichádza iba veľmi málo ľudí, a aj to sú väčšinou muži, ktorí kedysi odišli do sveta hľadať šťastie, ale zacnelo sa im za domovom a zašli na návštevu. Preto tento neznámy hneď upútal jeho pozornosť. Mohol mať asi päťdesiat rokov. Tmavé, trochu prešedivené vlasy mu lemovali tvár zvráskavenú od mnohých starostí. Ale aj napriek tomu mal jasný pohľad a láskavé oči. Spod tmavého plášťa vykúkalo niekoľko kvalitne vyzerajúcich mečov, na ktorých mal majestátne položenú ľavú ruku. Keď cudzinec uvidel Azyrageho, podišiel k nemu a spýtal sa ho:

„Kde by som mohol nájsť Cidraya Reorovana?"