Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Prológ

Slnkopadalo za horizont. Jeho lúče sýtej červenej farby akoby pripomínali nedávnekrviprelievanie. Zvuky boja už utíchli, ale nad mestom sa ešte stále vznášalstrach a hrôza vojny. Ulice boli prázdne a tiché, len sem-tam bolo počuť stonraneného. Čo chvíľu ho našli dvaja Rebeli s lampášmi. Radostne vykríkli, keďzbadali známu tvár. Ale ich radosť netrvala dlho - pohľad im padol na dva šípyzapichnuté v tele raneného. Vymenili si rýchle pohľady a jeden z Rebelov sizložil tmavý plášť. Spoločne naň raneného položili, zdvihli ho a opatrnevykročili smerom k táboru.

~♢~

Agalon Mtsugoleri sa prechádzal pomedzi ranených, ktorí boli uložení na stráni. S ľútosťou pozoroval zvyšky Rebelského vojska. Takúto porážku Rebeli nezažili už dlho. Toľko mŕtvych... Akoby ani to nestačilo, prišli o Beforu. Z toho hrdého mesta, čo po stáročia strážilo priechod cez Hraničné hory, zostali len ruiny a popol. Teraz majú Gardisti cestu do Gildska otvorenú. Ach nie, toto sa nemalo stať.

„Majster!" Agalon sa obrátil, keď začul volanie. Uvidel dvoch Rebelov, ako kohosi nesú.

„Majster! Našli sme Navera!" Vtedy Agalon spoznal tvár človeka, ktorého niesli Rebeli. V okamihu bol pri svojom dlhoročnom priateľovi. Stačil mu jediný pohľad na Naverove rany a vedel, že je už zbytočné posielať po liečiteľa. Napriek tomu hneď poslal Rebelov, aby pohľadali felčiara.

Agalon si kľakol k umierajúcemu a jemne ho chytil za ruku. Bol to jediný človek, ktorému mohol skutočne veriť, jediný naozajstný priateľ. Spolu zažili a vykonali viac, ako všetci ostatní Rebeli dohromady. Takže takto sa to končí? Sťažka si vzdychol. „Ach, Naver, ako to tu zvládneme bez teba?" Ranený uprel svoje čierne oči na Majstra. Pokúsil sa o úsmev, ale ten sa skončil iba bolestnou grimasou.

„Agalon... Vieš, že v Dračích horách... mám... syna... Cidraya..." Majster prikývol. Chlapca ešte nikdy nevidel, ale jasne si pamätal deň, keď ho Naver vzal do Dračích hôr a predstavil mu svoju ženu. „Prosím... postaraj sa oňho... uč ho... miesto mňa..."

„Sľubujem, že pôjdem za ním." Nemohol nesplniť Naverovo želanie. Najmä, ak to malo byť to posledné. „Ale stratili sme Beforu. Nemôžem nechať Gildsko..."

„Viem... Rebeli ťa budú... potrebovať... Ale... jedného dňa...?"

„Jedného dňa určite."

„A... ešte niečo... Zober... Dračí tieň... Robil som... pre... Ci..." Agalon mohol len bezmocne počúvať, ako sa Naver snaží ostatný raz vysloviť meno svojho syna. Bolo to dôležité, vedel to. Napokon Naver stíchol. Prišiel koniec a Agalon to vedel. Privrel oči a cítil, ako mu v dlaniach chladne Naverova ruka. V tejto bitke prišiel nielen o množstvo spolubojovníkov, o Beforu, ale aj o najlepšieho priateľa.

A duša Navera Reorovana stúpala k oblohe spolu svychádzajúcim mesiacom.