Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XLVI.

Prvé údery boli nedočkavé a nekontrolované, tešiace sa na viac. Ich meče boli takmer rovnakej dĺžky, a teda aj výpady boli podobné. Bojovali rovnocenne a v dokonalom súlade, krúžiac okolo seba, raz krok vpred, potom späť, no necúvať, meče sekali zo všetkých uhlov, ale ten druhý bol vždy pripravený na vykrytie a nový útok. Spoznávali sa navzájom, no poznanie nemohlo byť úplné, kým do hry nevstúpi vyššia hra čepelí a obaja hľadali ten moment, keď zaskočia súpera nepripraveného.

Druhý Medveď prvý narušil rytmus, keď naznačil výpad zľava, no potom rýchlosťou, ktorú sa snažil doteraz skrývať, zaútočil spredu. Iného by tá hra tela poplietla, no Cidrayo počúval len meč a ten neklame. Uhol sa polobratom a dvoma krokmi sa dostal z dosahu protivníkovho meča. Chcel začať jeden zo zložitejších ťahov, čo ho naučil Majster, teraz mal dobrú šancu. Vtedy si uvedomil, že v ľavej ruke nemá svoju dubovú palicu. Obyčajne by s ňou prebehol po zemi a uistil sa, že mu nič nestojí v ceste, teraz to však bolo, akoby stratil spojenie s časťou sveta. Akoby ho boli obliali studenou vodou. Kedy ju vôbec stratil?

Premeškal svoju príležitosť zaútočiť a nepriateľ to využil. Vrhol sa na Cidraya nízkym oblúkom a Dračí tieň iba tesne odrazil jeho meč. Než mladík stihol odpovedať, znova sa musel brániť. Čím ďalej, tým viac si uvedomoval neprítomnosť dôvernej váhy palice v jeho ruke a to ho úplne prebralo z nepríčetného sna, v ktorom sa až dosiaľ nachádzal. Vyrážalo ho to z rovnováhy, zrazu nevedel, čo má robiť s ľavou rukou. Tápal ňou vo vzduchu a vedel, že si koleduje, aby o ňu prišiel. Bol nútený ustupovať a nevedel, či ho nezradia vlastné kroky.

„Čo je?" hlas jeho súpera znel posmešne, ale aj trochu sklamane. Cidrayo bol zrazu opäť ten nešikovný chlapec, čo sa v Dračích horách pod Majstrovým vedením snažil niečo naučiť. Vedel, že bol vtedy hlúpy a tvrdohlavý a vždy sa neprávom sťažoval, keď sa mu niečo nepodarilo, že Majster je moc tvrdý a vyžaduje od neho viac, než dokáže. To chlapča v ňom by chcelo kričať, že nemôže bojovať, veď je slepý a nemá palicu, ktorá by ho viedla. Lenže odvtedy sa toho zomlelo veľa a Cidrayo už dlho nemal rád svoje staré ja. Dávno predsa vyrástol a dávno už nie je tým, kým býval. Vzbúril sa proti svojim pochybnostiam. Ak nemá palicu, bude teda bojovať bez nej – neprešiel tak predsa polovicou bojového poľa?

Navarezčan ho rezkými výpadmi nútil ďalej ustupovať, ale Cidrayo odmietol spraviť ďalší krok vzad. Nohami sa zaprel do prašnej zeme, zaujmúc pevný postoj. Jeho ľavá dlaň sa odhodlane zovrela v päsť a Dračím tieňom odrazil súperov meč, rozbijúc tak železnú pravidelnosť jeho úderov. Pokračujúc v pohybe sa zvrtol okolo svojej osi, zamieril vysoko, na krk generála, ktorý mal iba málo času na to, aby svojím mečom spomalil ten Cidrayov. Dračí tieň zastavil len na chlp od jeho tela. I keď jeho brnenie patrilo k tým najlepším, takýto úder by mu mohol zlámať väzy. Rázne od seba odstrčil súperovu čepeľ a za okamih meče zazvonili pri ďalšom strete.

Cidrayo prešiel na zložitejšiu sériu výpadov a pri známych pohyboch sa mu vracala istota. Navarezčan skúsene jeho údery odrážal a vracal útoky rýchlo a zákerne, znova boli na rovnakej úrovni. Obaja sa snažili súpera prinútiť kráčať podľa svojho tempa, no obom sa im to nedarilo. Boli príliš dobrí na to, aby skákali podľa cudzej pesničky. Výsledkom bol zmätok, v ktorom sa pohybovalo desať ráz ťažšie.

Druhý Medveď sekol nízko, Cidrayo presunul jednu nohu, poľahky sa vyhol a hneď Dračím tieňom vykryl ďalší úder. Zadržal ho, nedovoliac generálovi nasledujúci pohyb, o chvíľu odskočil, no hneď bol späť s novou zostavou výpadov, ktoré boli prerušené uprostred ráznymi ranami nepriateľa. Navarezčan sekol zboku, Cidrayo padol na jedno koleno, aby sa uhol a ďalšie dva útoky zablokoval mečom, kým sa znova postavil.

Generálove pohyby boli nepredvídateľné a i keď sa Cidrayo nedal oklamať jeho klamlivými výpadmi, len ťažko vedel povedať, z ktorej strany príde nový útok. Jeho šiesty zmysel mu teraz pomáhal viac ako kedykoľvek predtým, pretože iba naň sa mohol spoľahnúť úplne. Vojenská zbroj cinkala pri každom nepatrnom pohybe a tie dôležité sa v cengote strácali, o polovicu hmatu prišiel s palicou. Úprimne vraveli len čepele, lenže ich tenké hlásky sa ľahko strácali v rykote bitky. Krik mnohých ľudí síce už Cidrayovi toľko uši nedriapal ako zozačiatku a dokonca sa ich naučil nevnímať, no predsa len oslabovali ostatné zvuky. Svojím vnútorným zrakom dokázal vidieť strieborné línie mečov, no slabo a obraz jeho súpera sa mu rozmazával v štrngotaní brnenia. Čo má spraviť, aby bolo všetko znova tak jasné ako predtým?

Cidrayovi sa podarilo protivníka niekoľko ráz zasiahnuť, no nikdy nie priamo, ani plnou silou a jeho zbroj ho dokonale ochránila. Cidrayova krúžková košeľa tiež zachytila dobrú dávku rán, lenže Gardista bol silný a on cítil každú jednu z nich. Vedel si živo predstaviť ako mu koža pomaly fialovie. Za posledný úder do rebier sa chcel odvďačiť rýchlou trojicou výpadov, no Medveď sa prvým dvom uhol a tretí zastavil. Cidrayo bol veľmi silný a veril si, že by dokázal preraziť aj takéto kvalitné brnenie, no to bolo možné, iba ak by ho zasiahol priamou ranou. Jeho súper bol však príliš skúsený na to, aby mu to dovolil.

Cidrayo odrazil ďalšie dva údery a nechal Dračí tieň vzlietnuť k protivníkovej hlave vo vysokom oblúku. Generál sa zohol a čepeľ neškodne prefrngla ponad neho. Cidrayo s rukou vysoko zdvihnutou zostal na malú chvíľu úplne nechránený, no vedel, čo robí a kým by nepriateľ stihol využiť túto situáciu, ľavou nohou sa odrazil vzad a rukou trhol smerom k sebe. Špička ostria Dračieho tieňa bola teraz za Medveďovou obranou. Lenže aby Cidrayo mohol bodnúť, musel preniesť svoju váhu a kým jeho meč znova letel dopredu, jeho súper sa stačil aspoň trocha uhnúť a Dračí tieň miesto toho, aby prerazil protivníkov pancier, ho zasiahol pod ľavú pazuchu. Druhý Medveď ťažko zafučal a Cidrayo vedel, že na menej chránenom mieste sa mu podarilo preniknúť cez jeho zbroj, no toto, tak ako všetko, malo svoju cenu. Kým Cidrayo vyťahoval Dračí tieň zo súperovej rany, generál mal dosť času na odvetu. Cidrayo pred sekajúcou čepeľou odskočil, no príliš pomaly a nízko letiaci meč mu zasiahol nohu niečo vyše kolena.

Nebolo to priveľmi hlboké zranenie, no vždy keď nohu zaťažil váhou alebo keď sa mal z nej odraziť, vystrelila mu ňou nepríjemná bolesť. Spomaľovalo ho to a Cidrayo vedel, že by súboj mal čo najrýchlejšie ukončiť. Takýmto tempom by sa mohol vliecť donekonečna a na konci by padol jeden z nich unavený na smrť. Najskôr by to bol Cidrayo, ktorý mal za sebou dlhý boj s množstvom Gardistov a aj keby nakoniec vyhral, nezostalo by mu dosť sily na ubránenie sa novej vlne Navarezčanov, ktorí by chceli pomstiť svojho veliteľa.

Už dávno myslel na Spev mesiaca, no použiť ho nie je vôbec také jednoduché. Podmienka, že musí mať nad protivníkom navrch, mala svoje opodstatnenie. Ak by začal Spev mesiaca teraz, bol by odsúdený na zlyhanie, lebo na tak zložitý a namáhavý útok musí byť čepeľ hneď pripravená zrýchľovať a to nedokáže, ak musí šermiara ochraňovať pred údermi. Cidrayo aj Druhý Medveď si boli teraz rovnocenní a údermi si navzájom odpovedali, no iba ak súper nemá šancu útočiť, je možné naplno rozvinúť tento ťah. Ako však získa nad generálom prevahu, keď mu postupne dochádzajú sily?

~♢~

Aoshiro Zoi Ngawasaan bol už starý a nikdy nepatril k dobrým šermiarom, napriek tomu teraz sedel na koni v plnej zbroji, ktorá ho tlačila, a oháňal sa mečom. Aspoň dúfal, že takto svojim vojakom dodá odvahy. Celé to vyzeralo beznádejne a potajme uvažoval, či by nemali radšej opustiť medzihradbie a ustúpiť za vnútorné hradby. Netušil ako vyzerá situácia vonku a len sa modlil, že lepšie ako tu.

Ešte však nebolo všetko stratené. Z vnútorných hradieb by sa mohli dobre obrániť, zásoby by im nechýbali, veď Vodná brána bude pre nich vždy voľná, Bongu sa Gardisti neodvážia prekročiť. Ale nepreceňuje trochu staré hradby, keď tie nové padli tak rýchlo? Ach, kto by si bol myslel, že viesť vojnu je tak zložité...

Vedľa neho práve Jamin sťal ďalšiu navarezskú hlavu. Jeho syn bol oveľa lepší šermiar ako on sám a za túto bitku zabil na desiatky nepriateľov. Andalónčania boli dobrí bojovníci, hoci nimi ich robilo zúfalstvo. Na každého mŕtveho z nich padali dvaja Navarezčania. Elitní Gardisti síce boli lepší a zabiť ich nebolo ľahké, ale zato z pomocných zborov veľa nezostalo. Druhý Medveď ich poslal do prvej línie, lebo boli nahraditeľní, a tak o nich prišiel. Kráľ bol hrdý na svojich bojovníkov. Dnes isto ešte nepodľahnú.

Aoshiro I. však vtedy zabudol na jedného zo svojich nepriateľov a ten sa práve prišiel pripomenúť jemu i celej Andalónii. Sprvu nikto nevedel, prečo sa Jarmočná brána otvára. Nikto nevydal rozkaz... Až keď uvidel postavu sediacu na vysokom hnedákovi, kráľ pochopil, že sú všetci stratení. Oblial ho studený pot a srdce mu vynechalo pár úderov. Ešte nikdy nevidel na Enwinovej tvári taký široký a zverský úsmev. Za ním stálo množstvo jeho vlastných aj navarezských vojakov. Čo sa stalo s Andalónčanmi, ktorí boli za vnútornými hradbami nebolo známe. Kedy? Ako? pýtal sa Aoshiro, ale to napokon vôbec nebodlo dôležité. Marolera už nebola ich. Zodvihol k perám bojový roh a ten zrazu vážil stokrát viac ako pred chvíľou. Trpko na ňom zatrúbil.