Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola VI.

Ráno sa Cidrayo zobudil na hroznú zimu. Posledných pár dní už prevládalo jarné počasie, ktoré vedelo Cidraya potešiť, ale táto raňajšia kosa vzbudzovala pocit, že sa vrátili zopár týždňov dozadu, kedy po jari nebolo ani chyrovať. Pomaly sa pozviechal na nohy a tuhšie sa zakrútil do plášťa. Majster bol už zrejme hore, no nikde ho nepočul.

Zjedol zvyšok z ryby zo včerajška a pustil sa k rieke. Chlad sa mu zahryzoval až do kostí a vlhký vzduch ho dráždil na kýchanie. Neskutočne živo i vedel predstaviť bielu rannú hmlu, ako sa plazí dolu stráňou až k rieke. Hukot rieky mu pripadal slabší, akoby ho tá hmla pohlcovala. Takisto aj spev vtákov a hmyzu sa vyparil. Na stráni vládlo hrobové ticho, prerušované len tlmeným dunením rieky a zvukom jeho krokov.

Prišiel na breh Bongy, čupol si do mokrej trávy a napil sa vody. Potom si v nej umyl oči a nanovo si ich previazal šatkou. Práve vstával, keď začul prichádzať Majstra.

„Už si hore?" spýtal sa Cidraya. „Včera si nejavil takú ochotu vstávať."

„Včera nebola taká zima. Kde ste boli?"

„Išiel som sa pozrieť, či brod, čo je hore prúdom je schodný. Sneh v horách sa roztápa a voda v rieke stúpa, ale cez brod sa bude dať prejsť. Mali by sme sa však poponáhľať, schyľuje sa k dažďu. Ak bude pršať, a to bude, rieka sa rozvodní tak, že cez brod neprejdeme. Zasypme ohnisko a môžeme ísť."

„Dobre."

Urobili tak, ako Majster povedal a pobrali sa na cestu.

~♢~

Prvé slnečné lúče žiarili v jasných farbách na údolie rieky, ale ani ony nedokázali rozohnať ťažkú rannú hmlu. Príroda naokolo bola stále tichá, len čo sa k šumeniu rieky pripojil aj hvizd vetra, ktorému už v ceste nebránili žiadne stromy. Aj posledné stopy lesa sa vytratili. Koberec z vlhkého ihličia vystriedala vlaňajšia zažltnutá tráva, s kde-tu vyrastajúcimi mladými výhonkami. Najvyššími rastlinami bolo niekoľko šípových kríkov, no ani tie neboli obzvlášť vysoké. Priamo pri Bonge nerástlo nič okrem lišajníka, ktorý tvrdošijne ľpel na vodou obrúsených balvanoch lemujúcich breh rieky. Tam Majster konečne zastal.

„Tu je brod," začal Majster, "nie je hlboký, ale spodné prúdy sú dosť silné. Vieš plávať?"

„Nie," znela odpoveď. Majster prikývol.

„Cez leto ťa to naučím. Teraz by si sa mi veľmi nepoďakoval - voda je naozaj studená. Pôjdeme na druhú stranu. Poď pomaly za mnou, ale dávaj si pozor, dno tvoria samé kamene, ľahko sa môže stať, že zle stúpiš," dopovedal Majster.

Vyzuli si čižmy a vykasali nohavice, hoci Cidrayo mal podozrenie, že sa vo vode tak či tak omočí. Majster vzal oba páry topánok, aby mal chlapec voľné ruky a vykročil vpred. Cidrayo nešiel hneď za ním. Od skorého rána sa skoro vôbec neoteplilo, a Cidraya nelákala predstava brodenia sa v ľadovej vode. Nakoniec sa však osmelil a vykročil dopredu. Keď bosé nohy prvýkrát stúpili do ľadovej vody, Cidrayo sa striasol, ale odhodlane pokračoval. Zozačiatku bola voda plytká – ani nie po kolená - avšak po chvíli sa dno začalo zvažovať nadol. Cidrayo nebol na svoj vek príliš vysoký, a tak mu voda siahala čosi vyše pása. Dlhý plášť si pridŕžal ľavou rukou, aby sa nenamočil, a pravú držal tak vysoko, aby mu prúd neschytil lieskovú palicu.

Opatrne kráčal krok za krokom, ale dno bolo zradné. Stúpilna kameň porastený slizkými riasami a pošmykol sa. Spadol do vody. Ak by tobola stojatá voda, bez nehody by sa bol znova postavil, ale spodné prúdy, predktorými ho Majster varoval, ho stiahli dolu a unášali preč do hlbokej vody. Snažilsa zakričať na Majstra, no vždy keď sa mu podarilo zdvihnúť hlavu nad hladinu,stačil sa iba krátko nadýchnuť a prúd ho znova stiahol nižšie. Uši mal plnévody a jediné, čo počul bolo hučanie vody. Všemožne sa snažil udržať sanad hladinou, no nedarilo sa mu to a rieka ho neúnavne odnášala preč odMajstra.   

~♢~

Nevedel, ako dlho ho rieka unášala. Bol vysilený z nekonečného boja s vodou, ale žil, a to bolo dôležité. Prúd ustával a Cidrayo si mohol konečne vydýchnuť. Nejakým zázrakom sa mu podarilo dostať sa na breh, sám by nevedel povedať ako. Triasol sa od zimy a bol poudieraný od všelijakých skál, čo boli v rieke, ale ináč bol v poriadku. Ďakoval duchom, že na rieke nebol žiaden vodopád, hoci niektoré pereje sa naň dosť podobali. Bol to strašný zážitok, a rozhodne by si to nemienil zopakovať, no teraz, keď už nebol vo vode, sa mu javilo všetko jednoduchšie. Stačí, aby našiel Majstra, a ten bude niekde hore prúdom. Mal šťastie a teraz stojí na brehu rieky, na ktorý sa mali dostať. Vyžmýkal si teda z oblečenia čo najviac vody a vykročil proti prúdu rieky.

Breh rieky nebol porastený trávou, len sem-tam v hustých zhlukoch rástlo rákosie. Zdalo sa mu, že hmla už zmizla, hoci vzduch bol stále vlhký a nasiaknutý nepríjemným zápachom močiara. Ako kráčal, nohy sa mu zabárali do blata a vyľakané žaby mu odskakovali z cesty. Občas začul škriekanie volavky. Čím ďalej však šiel, tým viac sa do lepkavého bahna zarýval viac a viac, a preto zamieril preč od brehu. Spomenul si na to, čo mu Majster hovoril, aké je nebezpečné zapadnúť do zeme. Nevzďaľoval sa však príliš, iba tak, aby mohol počúvať rieku, v močiaroch neobvykle tichú, aby nestratil smer.

No i tu bolo blato mazľavé a hlboké. Cidrayosa doň neustále vnáral. Najprv tomu nevenoval veľkú pozornosť – veď sa nezabŕdolhlboko, ale keď sa mu pravá noha zapadla vyše členka, vedel, že je zle. Chcelju z blata vytiahnuť, ale tým, že preniesol svoju váhu na druhú nohu, docieliliba to, že aj ľavá noha klesla hlbšie do hliny. Skúsil sa oprieť o palicu -vlastne jedinú vec, o ktorú sa mohol oprieť, pretože naokolo žiadne stromy neboli- a podarilo sa mu vytiahnuť z bahna jednu po druhej obe nohy. Palicasa zaborila do zeme a riadne sa ohla, ale vystála Cidrayovu váhu. No blato bolo všade naokolo, a preto Cidrayo zamierilešte ďalej od rieky, medzi stromy. Radšej by riskoval, že sa stratí, ako to, žeby ho malo zhltnúť blato.

~♢~

Medzitým Majster zadychčane kráčal dolu prúdom Bongy. Po tom, ako Cidraya uchytil prúd, vyskočil na druhý breh a bežal za ním. No rieka bola silnejšia ako on. Bežal rýchlo a vytrvalo, ale staroba si na ňom predsa len vyžiadala svoju daň a rýchlo sa zadýchal. Cidraya už nevidel. Neveril však, že by sa utopil. Je to šikovný chlapec, pomyslel si. Určite našiel nejaký spôsob, ako sa zachrániť. No i tak sa musí ponáhľať. Ktovie, čo sa mohlo stať? Voda neskôr spomaľuje, ale na brehoch budú močiare. Hlavne nech sa nestratí. Na toto som už starý, pomyslel si napokon Majster a znova sa rozbehol dole svahom.

~♢~

Cidrayo nevedel, ako dlho sa predieral močiarom. Pol dňa? Možno. Možno viac. Ale mohlo to byť aj oveľa menej. Odkedy sa odklonil od Bongy už nezapadával do bahna, hoci pôda bola stále veľmi vlhká. Nepočul však rieku. Snažil sa udržiavať pomyslený smer a šiel rovno ako sa len dalo, ale nevedel, či sa rieka nestáča do niektorej strany. Možno sa od nej v skutočnosti vzďaľoval. Párkrát skúsil ísť smerom, k rieke, no stále ju nepočul. Miesto toho opäť narazil na lepkavé blato, a tak sa radšej vrátil na pevnú pôdu.

Cidrayovi bola zima, pretože oblečenie, čo mal na sebe ešte nestačilo vyschnúť a studený vietor, čo fúkal iba umocňoval pocit zimy. No to ešte nebolo nič oproti tomu, čo malo prísť. Tak, ako Majster predtým predpovedal, začalo pršať. Holé koruny stromov, na ktorých ešte nestihlo vyrásť nové lístie, nemohli Cidraya pred dažďom ochrániť. Ako keby už nebol dosť mokrý. Natiahol si na hlavu kapucňu a konce plášťa si pritiahol bližšie k sebe.

Vyšiel z močiara. Teda aspoň si to myslel. Navôkol bol ešte stále les, ale stromy boli inakšie ako tie v močiaroch. Zas to boli vysoké ihličnany. Cidrayo vedel, že mimo močiara rieka tečie rýchlejšie, a dúfal teda, že ju aspoň teraz začuje. Zastal teda a nastražil uši, ale darmo. Okrem dažďových kvapiek padajúcich na zem nebolo počuť vôbec nič.

Keďže predpokladal, že je už vonku z močiarov, odvážil sa ísť priamo smerom, kde si myslel, že by mala byť Bonga. Išiel už hodnú chvíľu a dážď stále len hustol, ale po rieke ani chýru ani slychu. Mohol len dúfať, že sa ešte nestratil a že ju čochvíľa nájde.

Napokon Cidrayo narazil na koniec lesa. Nevyšiel z neho von, lebo ešte stále husto pršalo a smreky aspoň časť dažďa zachytili na svojich konároch. Bol hladný, smädný, unavený a po rieke akoby sa zľahla zem. Vedel, že sa zvečerieva a už na mu nechcelo ďalej kráčať. Sadol si na zem, oprel sa o strom a od únavy zaspal. Takto ho našiel Majster.