Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola VIII.

Ráno bolo vlhké, lebo v noci opäť pršalo. Cidrayo zo seba striasal spánok a kým si šiel opláchnuť oči do potôčika, Majster zasypal pahrebu. Dojedli zvyšky z večere a vybrali sa na cestu. Po lúke putovali celé doobedie a ako z dňa pomaly ubúdalo, breh sa začínal čoraz viac zvažovať a lúka sa menila na kamenné pole. Pomedzi pribúdajúcimi skalami rástli pokrútené nízke stromčeky, ktorých bolo čím ďalej, tým viac a miestami vytvárali nepriechodný koberec. Majster musel opatrne vyberať cestu v bludisku ich krivých kmeňov.

„Čo sú to za kríky?" spýtal sa Cidrayo.

„Kosodrevina. Vlastne sú to malé borovice. Rastú takto vysoko v horách medzi skalami. Dávaj si však pozor, aby si sa nepotkol o nejaký koreň, či vetvu, lebo na týchto kameňoch je ľahko prísť k úrazu."

Cidrayo poslúchol a väčšmi uprel svoju pozornosť na to, kade kráča, lenže do kopca – čoraz strmšieho – už stúpali príliš dlho a cesta bola jednotvárna. Cítil, že sa blížia k cieľu, nech bude kdekoľvek, a jeho myseľ sa upínala do budúcnosti. Je naozaj možné, že sa naučí šermovať? Keď sa vráti do Zzorgu, všetkých vytrie oči!

Tak sa ponoril do svojich predstáv, že si nevšimol trčiaci koreň borovice. Potkol sa a chvíľu mával rukami vo vzduchu snažiac sa udržať rovnováhu, no napokon letel k zemi. Chvíľu sa kotúľal dolu prudkým brehom, ale zaprel sa všetkými končatinami o kamene a nakoniec sa mu podarilo zastaviť. Lenže skaly boli ostré a pri poslednom náraze mu nohou vystrelila ostrá bolesť. Slabo vykríkol. Doudieraný bol celý a aj dlane sa mu podarilo riadne odrať, no to všetko bledlo popri zranenom lýtku. Ani sa boľavej nohy neodvažoval dotknúť. Medzitým Majster zostupoval k nemu.

„Čo to robíš? Nehovoril som ti, aby si si dával pozor?" Tým sa začal Majstrov prejav. Cidrayo sa nemýlil, keď predpokladal, že mu Majster poriadne vynadá. Pre bolesť však nepostrehol ani polovicu povedaného.

„Vstávaj, ideme," zahrmel Majster nakoniec.

„Udrel som si nohu... Poriadne to bolí," odvážil sa pípnuť Cidrayo keď zistil, že je márne pokúšať sa postaviť sa na nohy.

„Ukáž mi to." Chlapec si veľmi opatrne vyhrnul nohavicu na ľavej nohe. Keď sa látka dotkla rany, zasyčal od bolesti. Cítil ako mu teplá krv steká dolu po lýtku.

„Nevyzerá to dobre," utrúsil Majster, keď si prezrel chlapcovu ranu. „Treba to zašiť."

Cidrayo sa striasol pri predstave, že mu bude niekto zašívať nohu. Najprv sa stratí, potom skoro utopí a teraz toto! Čo ho to napadlo chodiť s cudzím človekom do Dračích hôr? Mal radšej zostať v Zzorgu!

Mimovoľne sa trochu od Majstra odtiahol a on hneď vedel, koľká bije.

„Nehody sa stávajú a hlavne, ak sa človek vyberie do neznáma. Ako sa však dá čosi spoznať, ak nevytiahneme päty z domu? Toto ešte neznamená, že odísť z domova bolo zlé rozhodnutie. Ja ti pomôžem, keď ma necháš."

Videl na chlapcovi, že sa bojí, ale veď napokon je stále dieťa.

„Zlé veci sa stávajú," dodal.

„Ale nebolo ich už dosť?"

„Áno, pre teba určite."

Majster vzal chlapca do náručia, lebo cieľ už bol blízko a vykročil na cestu. Zaumienil si, že ho už za nepozornosť nebude kárať, tá rana je dostatočným trestom.

V blízkej skalnej stene sa černelo ústie jaskyne a tam mali namierené. Bolo ešte stále svetlo, kým sa tam dostali. Majster zložil Cidraya na chladnú skalu vedľa malého potôčika, ktorý cez jaskyňu pretekal. Voda bola ľadová, ale čistá a chlapcovi ňou omyl ranu.