Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XIX.

"Čo robíš?" spýtal sa jej ten slepý trocha podráždeným hlasom. Na okamih zamrela strachom. Odrazu neverila, že je naozaj slepý, že to len hral, ako aj to, že spí a iba čakal na to, kým sa priblíži, aby ju chytil. Teraz ju prichytil pri lúpeži. Odvlečie ju do najbližšej dediny, kde ju odsúdia a obesia. Ale kto ho poslal? Nepriateľov mala toľko, že to mohol byť prakticky ktokoľvek. Len sa neodvážili konať grófovi pod nosom. Ako ju našiel práve tu, kde dokopy nikto nechodí? Prečo sem vôbec šla! V hrdle sa jej spravila hrča. Nedokázala vydať ani hláska.

„Nevieš rozprávať?" štuchol ju prstom do pleca.

„N-neni to ako to vyzerá!" vysúkala zo seba odrazu.

„Chcela si ma okradnúť, však?"

„Nie! Naozaj nie."

„Ideš po tom liste. Viem, že ho chcete." Tao sa zarazila. Nemala tušenia, o akom liste hovoril. Toto asi nebude oficier poslaný, aby ju zadržal.

„Neviem, aký list máš na mysli."

„Ale áno, inak by si sa tu takto neobšmietala. No, rozprávaj!" prikázal a nôž trochu viac potlačil k jej hrdlu. Cítila, ako tenký pramienok krvi jej steká po pokožke. Spanikárila.

„Dobre, dobre, priznávam sa. Chcela som ťa okradnúť, ale chcela som iba peniaze! Neviem nič o žiadnom liste!" vychrlila zo seba. Zažmúrila oči a v duchu si opakovala: prosím, nech ma nezabije, prosím, nech ma nezabije.

Mládenec odtiahol ruku s nožom od jej krku a zasmial sa.

„To si si teda nemohla vybrať lepšiu obeť - nemám pri sebe ani štvrť medenáka."

Tao si s úľavou vydýchla a rukou si prešla po krku. Keď sa dotkla škrabanca, trochu to zaštípalo. Lepšie, ako byť mŕtva.

„Čo si zač?" spýtal sa jej.

„Tao Inzure." povedala a čakala na pohoršenie, ktoré sa dostaví z jeho strany. Nič sa však nestalo.

„Tak teda, Tao, mám pre teba návrh. Aby si odčinila to, že si ma práve chcela okradnúť, zavedieš ma do hlavného mesta."

„Do Marolery?! Prečo?" Bola to trochu zvláštna žiadosť. Každý by predsa trafil do hlavného mesta.

„Ja sám by som tam trafil asi iba ťažko?" poznamenal a ukázal prstom na bielu šatku, ktorou mal previazané oči.

Ak tu nie ja na to, aby ju chytil, nemá zmysel predstierať, že je slepý, hútala. Ale ako ju potom mohol tak rýchlo chytiť? No nevadí, ešte sa nejako prezvie, čo je vo veci.

„Dobre, dobre. Zavediem ťa tam. Ale nevydáš ma strážnikom." Hoci to povedala, už vedela, že sa mu niekde po ceste nenápadne stratí. Ísť až do Marolery? Veď to je šialenstvo! Aj keď je dobré počasie, cesta tam trvá peši dobrý týždeň.

„Platí. Teraz poďme spať a zajtra sa môžeme vybrať na cestu," povedal a hneď za tým si poriadne zívol.

„Ešte si mi nepovedal, ako sa voláš ty."

„Moje meno je Cidrayo Reorovan."

~♢~

Cidrayo vstal včaššie, aby išiel prezrieť pasce, ktoré položil ešte včera večer. Keď sa vrátil aj s jedným zajacom, dievča už bolo tiež hore. Trocha sa čudovala, odkiaľ nabral jedlo a aj sa ho na to opýtala. S odpoveďou, že ho chytil do pasce nebola úplne spokojná. Tak je slepý alebo to iba hrá? pýtala sa sama seba. Každou novou vecou, čo spravil, jej to prišlo viac a viac nemožné. Aby postavil funkčnú pascu a ešte aj k nej druhý raz trafil? Vylúčené! Veď ešte aj nosí meč! Na čo by bol slepému meč?