Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XVII.

„Čo bude teraz?" spýtal sa Cidrayo, keď sa na druhý deň ráno prebudil. Majster bol už tiež hore.

„Môžeš sa vrátiť do Zzorgu alebo ísť niekde inde - tvoj výcvik sa skončil."

„Chcete, aby som sa pridal k Rebelom?" spomenul si na včerajšie rozprávanie.

„To je tvoje rozhodnutie. Teraz musíš nájsť sám smer, ktorým sa bude uberať tvoj život."

„A čo bude s vami?"

„Myslím, že zostanem v Dračích horách. Je tu pekne. Na staré kolená si zaslúžim trochu odpočinku, nie?"

Cidrayo sa pousmial. Nikdy o Majstrovi nerozmýšľal ako o starom človeku. Postavil sa.

„Nechce sa mi veľmi ísť."

„Ale mal by si. Tu ťa nič nečaká."

Cidrayo prikývol. Zdvihol palicu a opásal si Dračí tieň.

„Ešte niečo," zastavil ho na chvíľku Majster, „umenie, meča je o čosi viac, ako len vedieť dobre šermovať alebo poraziť súpera. Svoju silu nemusíš klásť na obdiv každému, koho stretneš a už tobôž nie, žeby si ňou chcel získať moc väčšiu, ako ti prislúcha. Práve vtedy sa ľudia stávajú slabými. Použi ju na ochranu niečoho, čo ti bude vzácne. Sila nemá panovať, ale slúžiť. To si, Cidrayo, musíš dobre zapamätať. Nech sa tvoje kroky budú uberať akýmkoľvek smerom, pamätaj na moje slová. Pamätáš, ako sme sa rozprávali o slávnych mečoch? Ty sám presláv Dračí tieň, ale daj pozor, aby to bolo len v dobrom."

Cidrayo znovu iba prikývol - v hrdle mal akúsi hrču. Potom sklonil hlavu, položil obe ruky na srdce a nejako zo seba vysúkal slová vďaky.

„Ďakujem vám, Majster, za všetko." Jeho vďačnosť sa však nedala obsiahnuť iba v týchto niekoľkých slovách. Potom odišiel preč. A tak, ako kedysi, keď odchádzal zo Zzorgu, ani teraz mu nedalo, aby sa neobzrel, hoci nemohol vidieť svojho učiteľa, ako sedí pri ohnisku a usmieva sa.

Cidrayo kráčal pomaly a hlavu mal plnú myšlienok. Skončilo to všetko tak náhle... Pri Majstrovi našiel nový domov a teraz opúšťa aj ten. Bolo mu zo zaťažko... Ale už sa naučil odchádzať.

Kam teraz pôjde? Trvá ešte vojna? Vždy chcel byť šermiarom a teraz ním aj je. Prišiel čas, aby svoje schopnosti zužitkoval. Pridá sa k Rebelom a bude pokračovať v diele Majstra a svojho otca? Ale čo ak už vojna dávno skončila? Potom by sa mohol stať žoldnierom. Pôjde do sveta a uvidí. Jednu vec vedel naisto – v Zzorgu nezostane.

~♢~

Azyrage stál na priedomí, hoci bolo ešte skoro ráno. Mal by ísť do vyhne podkuť pekárovho koňa, ale vôbec sa mu nechcelo. Určite za to mohlo to počasie! Aj keď už bolo skoro leto, vonku bola kosa akoby len práve prichádzala jar. Hmla bol všade, sotva sa dalo dovidieť na druhú stranu ulice. Mal by už ísť, lebo mu pekár vynadá tak, ako minule. Bol to dosť nepríjemný človek. A ešte k tomu jeho svokor. Už vykračoval smerom k vyhni, ktorá bol vzadu za domom, keď tu zrazu kútikom oka niečo zazrel - nejakú postavu v plášti kráčajúcu dolu dedinou. Zbadal by ju skôr, nebyť tej hmly. Takto ledva rozoznával obrysy. Kto by mohol byť tak skoro hore? Ako postava kráčala bližšie, bolo ju čoraz lepšie vidieť. Spozoroval, že je to junák vysokej postavy. Bol štíhly a svalnatý, zahalený v starom, otrhanom plášti, ktorý mu bol očividne krátky. Kráčal naboso a nohavice, ktoré mal oblečené boli špinavé a roztrhané, podobne ako plášť. Čo však Azyrageho najviac zaujalo, bola cudzincova tvár. Na hlave mal kapucňu, takže ho sprvu nebolo dobre vidno, ale potom uvidel látku, ktorou mal ten človek previazané oči a tie známe črty tváre!