Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XV.

Roky plynuli a Cidrayo sa ich už ani neunúval počítať. Vyšvihol sa riadne do výšky, ruky mu zmocneli a zmysly zbystrili. Veci, čo mu kedysi robili problémy teraz robil s ľahkosťou. Každý deň aspoň jeden súboj s Majstrom a sen stať sa šermiarom sa pomaly stával skutočnosťou.

I teraz spolu bojovali. Bola jar a už pár dní po sebe nepršalo, tak Majster navrhol, aby šli na Veľkú lúku. Šaška v Cidrayovej a Orol v Majstrovej ruke sa len tak mihali. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sú si súperi rovnocenní, ale pozorný divák by postrehol, že mládenec nemá učiteľovu istotu, ani skúsenosti.

Cidrayo hravo odrážal Majstrove údery. Už sa ani veľmi nezamýšľal kam a kde má seknúť. Poryv vetra, šumenie trávy, zvuk krokov, svišťanie meča, dotyk dubovej palice na zemi – to všetko a omnoho viac dokázal naraz vnímať a vytvoriť si obraz skutočnosti. Videl - nie skutočným, ale vnútorným zrakom - ako Majster zdvíha meč a seká ním. I on zdvihol meč a plynulým pohybom odrazil útok. Už sa ani nezakolísal pod silou nárazu. Možno bol teraz aj silnejší ako Majster. Rýchlo prešiel do útoku, ktorý bol šikovne vykrytý. Tak sa striedali ich výpady a odrazy. Niektoré jednoduché, iné prepracovanejšie. Niektoré Cidraya Majster naučil behom ich súbojov, boli nové, spontánne ale o nič menej hrozivé.

Zvyčajne bojovali súboje prvej krvi - po preliatí prvej kvapky krvi súboj skončil. Takto chcel Majster predísť vážnejším zraneniam. Lenže v skutočnom svete nikto nebude dbať na to, či protivníka vážne poraní. Preto podchvíľou bojovali až do odzbrojenia – tak, ako aj dnes. Súboje sa potom mnohokrát nezaobišli bez úrazu. Aj teraz Cidrayovi sem-tam po tele stekali pramienky krvi. Dokonca ani Majster nevyviazol bez zranenia.

Bol to dlhý boj. Vlastne doteraz asi najdlhší. Obaja súperi už boli unavení, ale nevzdávali sa. Cidrayo mal z tohto boja zvláštny pocit. Hoci vedel, že Majstra nedokáže poraziť, dnes si trúfal na víťazstvo. A preto napriek únave vkladal do útokov čoraz väčšiu a väčšiu silu a rýchlosť. Dokonca sa mu podarilo nad Majstrom získať prevahu. Nenechal sa učičíkať úspechom a pokračoval v sekaní - šaška priam lietala, rýchlejšia než sokol. Majster o krok cúvol. To sa nestávalo často. Zvyčajne to bol Cidrayo, kto musel ustupovať. Majster ale rýchlo získal pevnejšie postavenie a vracal rany s rovnakou intenzitou. Za chvíľu sa mu podarilo posunúť prevahu na svoju stranu. Vtedy sa stalo niečo, čo by si Cidrayo nevedel ani vo sne predstaviť. Majster započal nový útok - silný, rýchly, nemožný. Údery akoby prichádzali zo všetkých strán a naraz. Cidrayo dokázal odraziť len niekoľko z nich, ďalšie mu vyrazili meč i palicu z ruky a zrazili na zem. Pribudlo mu zopár nových škrabancov - na rukách, hrudi a dokonca aj na chrbte! Orol mu na chvíľu smeroval na srdce, potom ho Majster vrátil do puzdra.

„Čo to bolo?" spýtal sa Cidrayo celý zadychčaný.

„To je Spev mesiaca. Asi najmocnejší útok vôbec."

„Také niečo predsa nemôže existovať! Ako by bolo možné útočiť naraz zo všadiaľ?"

„A predsa si to na vlastnej koži zakúsil." Cidrayo neveriacky krútil hlavou.

„Povedzte mi o Speve mesiaca viac."

„Vyberme pasce a nazbierajme drevo. Keď sa vrátime do jaskyne, poviem ti všetko, čo viem."

~♢~

Plameň v ohnisku veselo praskotal a zajac, ktorého chytili, sa opekal na ražni, keď Majster začal svoje rozprávanie.

„Neviem, kto Spev mesiaca vymyslel. Muselo to však byť veľmi dávno. V dnešnej dobe si to nik nepamätá. Pamätám si, keď som ako malý objavil v rodinnej knižnici starú knihu šermu. Z nej som sa o Speve mesiaca dozvedel. Písalo sa tam, že čepeľ sa hýbe tak rýchlo, že sa zdá, akoby spievala. Nedalo mi to spávať, a tak som chodil za rôznymi majstrami šermu, nikto mi však nevedel povedať viac. Neskôr som si zaumienil, že sa tento útok naučím sám. Trvalo dlho, kým som pochopil podstatu a kým som nabral potrebné zručnosti. Ale výsledok stál za to. Doteraz sa nenašiel ani jeden človek, ktorý by dokázal prelomiť Spev mesiaca. Teraz dobre počúvaj, Cidrayo, pretože ti poviem, čo je základom Spevu mesiaca. Už si povedal, že ti to pripadalo, akoby útoky prichádzali zo všetkých strán naraz. Nebol si ďaleko od pravdy. Treba však ohromnú zručnosť rýchlosť, aby jednotlivé rany udierali na čo najväčšie množstvo miest. Každý jeden pohyb meča sa musí končiť úderom a každý jeden úder musí padnúť s ráznosťou a silou. Preto je Spev mesiaca veľmi namáhavý. Šermiar ho musí použiť, kým má ešte dostatok síl, nie na konci vyčerpávajúceho boja a musí využiť každý jeden pohyb. Existuje ešte jedna podmienka na jeho použitie. Musíš mať nad súperom prevahu. Stačí i na krátky moment - je však iba na tvojich schopnostiach, či ho dokážeš využiť. Celé to má ešte jeden háčik – naučiť sa Spev mesiaca je prakticky nemožné. Niekoľkokrát som sa ho márne pokúšal naučiť naozaj výborných šermiarov, nepodarilo sa mi to ani raz. Doteraz sa tento útok nepodarilo ovládnuť nikomu inému okrem mňa."

„Naozaj je nemožné, aby ste ma to naučili?" povedal Cidrayo so sklamaním v hlase.

„Je nemožné, aby som ťa to naučil ja. Spev mesiaca si musíš osvojiť sám."

Cidrayo odhodlane prikývol.

~♢~

Slnko zapadalo a deň sa pomaly blížil ku koncu. Po tom, ako zjedli zajaca, zostali sedieť pri ohni. Ticho sa rozprestieralo nad jaskyňou. Obaja boli ponorení vo svojich myšlienkach. Cidrayo premýšľal nad dnešným súbojom. Tentokrát sa mu celkom darilo a hoci sa mu nepodarilo vyhrať, cítil isté uspokojenie, že prinútil Majstra použiť jeho najsilnejší útok.

Podišiel k ohňu a zapálil malú vetvičku. Za celý čas, čo bol v Dračích horách sa takto pomodlil len párkrát. Dnes sa však chcel poďakovať Duchom za to, že mu po celý čas pomáhali. Že mu Duch meča nevytrhol šašku z ruky, že Duch pôdy nedal, aby sa potkol, že Duch vetra mu pomohol vnímať okolie, že ho Duch trávy nechal počuť Majstrove kroky. A že jeho Duch mu dodal silu.

Palička pomaly horela, cítil, ako sa plameň približuje k jeho prstom. Zvláštne, ako to vie bez toho, aby ho videl. Vlastne teraz dokáže viac-menej všetko, čo predtým ako oslepol. Hoci svet bez farieb je trochu smutný, nie je to zlé. Plamienok z posledných síl zablikal. Skôr však, než nadobro zhasol, Cidrayo tíško zašepkal: „Vďaka ti Bože, za to, aký som."

Majster ticho sledoval mládenca. Niekoľkokrát ho videl, ako takto zapaľuje paličku a popri tom si niečo mrmle. Najprv si myslel, že sa iba hrá s ohňom, ale potom ho napadlo, že to môže byť dajaký zvyk z Cidrayovho domova. Kto vie, prečo sa ho na to ešte nespýtal...

„Čo si to teraz robil, Cidrayo?"

„Modlil som sa," odvetil pokojne. Kedysi by sa možno za to hanbil, ale už dávno vie, že nie je za čo. Majstra táto odpoveď trochu prekvapila. Nikdy si nevšimol, že by sa Cidrayo zaoberal niečím, ako sú bohovia.

„Naozaj? A ku ktorému bohu?"

„Vy veríte vo viacerých bohov? Lebo v Zzorgu máme len v jedného..." Majster sa smutne zasmial.

„Niektorí veria v bohov, ale ja už dávno nie. Myslím, že svetu je lepšie bez nich, ako s bohmi, ktorí ho nechajú trpieť."

„Čo také sa stalo?"

„Dnes nie, Cidrayo. Ešte nenadišiel ten čas, aby somti to všetko povedal."