Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XXIV.

Ďalší deň prešli cez Meenaar. Naen frflal, že sa kvôli nej nemôžu zastaviť v krčme, ale zastavili sa aspoň na trhu, takže mohli upokojiť svoje hladné žalúdky. Prešli toľko cesty, koľko sa len dalo a zastavili až keď slnko zapadalo.

Všetci traja boli unavení a nevyspatí. Tao dúfala, že tak sa jej naskytne lepšia príležitosť na útek. Prvý strážil, tak ako vždy, Naen. Čakala, kým bude úplná tma a kým bude natoľko unavený, že zadrieme.

Naen sa oprel o strom, odhryzoval z chleba s cibuľou a sledoval Tao. Zatiaľ sa nepokúsila utiecť, čo mu prišlo podozrivé. Hádam si nemyslí, že ju gróf omilostí? Gróf neodpúšťa a Naen to dobre vedel. Keďže nesplnil grófov príkaz chytiť slepého a nájsť ten list, sám si koleduje o šibenicu. Zachrániť si kožu môže len tým, že si nájde vhodného obetného králika. Grófova náladovosť bola povestná. Ak sa nahnevá na Tao, na Naena možno zabudne. Preto sa aj ťahal s ňou do Marolery, skôr než sa gróf dozvie o jeho zlyhaní od niekoho iného a on stratí možnosť vykúpiť sa.

Zviazaná a spiaca na zemi mu vôbec nepripomínala červenú zlodejku, o ktorej sa tak rozprávalo. Že berie od grófa len tú najšpinavšiu prácu, že jej nik neunikne, že neúspech nepozná. Teraz vyzerá ako obyčajné decko. Tak kde bola pravda? Ak je skutočne tak neľútostná, ako sa hovorí, prečo potom pri moste nevystrelila? A ak bola len decko, prečo si ju gróf tak cení?

O nejaký čas ho únava zmohla a hlava mu skväcla na plecia. Ešte sebou párkrát trhol, keď prišiel k sebe a hodil očkom po Tao, že či je stále tam, zviazaná. Ale ona predstierala, že spí, a podarilo sa jej ho oklamať.

Keď si už myslela, že úplne zadriemal, začala rozväzovať svoje putá. Ruky nemala, našťastie, zviazané za chrbtom, a keďže bola šikovná, rozviazala ich raz-dva. Potom ešte rozšnurovať povrazy na nohách. Srdce jej bilo až kdesi v hrdle. Podchvíľou sa úzkostlivo obzerala na Naena, či stále spí. Chvíľami jej bolo horúco a hneď ju oblial studený pot. Zrazu čosi začula, akýsi šuchot. Zamrzla na mieste a iba očami prešla k miestu, kde spal Naen. Áno, bol to on, čo sa pohol. Po dlhom čase sa znova prebral. Chvíľu na seba hľadeli, neschopní nič spraviť, zaskočení v dokonalom prekvapení. Ona, rozväzujúc posledné uzlíky a on, zrazu si uvedomiac, čo sa deje. Pohli sa naraz. Tao akoby silou vôle pretrhla posledný uzol, ktorý zväzoval jej nohy a Naen vyskočil. Ale Tao tiež nelenila a nohy ju v okamžiku niesli preč. Vďaka vysokému plameňu ohňa bola oslepená a nevidela dobre. Uspokojovalo ju aspoň to, že ani on nie. Táborili na poli, ale neďaleko rástol riedky les. Tao sa rozbehla priamo k nemu. Rozum jej hovoril, aby nestrácala čas obzeraním a len bežala preč. Ale ona sa obzrieť musela a videla, ako ju Naen dobieha. Pridala do rýchlosti, o ktorej si myslela, že je nemožná. Mala pocit, že beží tak rýchlo, že nohy s ňou nestíhajú. Pole bola samá hruda a kameň, bála sa, že si zvrtne členok. Nie preto, že by to bolelo, ale pretože by ju mohli chytiť. Naen by jej celý útek dal poriadne vyžrať. Podobné myšlienky jej lietali hlavou ako splašené kone. No jediné, na čo sa sústredila, bolo utiecť preč, ďaleko.

Lesík sa blížil mučivo pomaly. Musela sa znovu obzrieť, aj keď vedela, že obraz, ktorý uvidí sa jej nebude páčiť. Naen bol hneď za ňou. Už naťahoval za ňou ruky... Zvrieskla a rozbehla sa ešte rýchlejšie. Už bola v lese. Prebehla cez potok, ktorý predtým, ako doňho skočila, ani nezbadala. Ak cez deň videla ako sokol, tak v noci ako krt.

Vždy zvládala všetky problémy sama... Teraz si však zo všetkého najviac želala, aby sem niekto prišiel a pomohol jej. Cidrayo! Ktokoľvek! Ale nikto tam nebol.

Naen bol hneď za ňou. Keď sa tretíkrát obzrela, skoro narazila do stromu. Ale vyhla sa mu a bežala ďalej.

Úzkosťou jej zvieralo srdce. Hoci sa nikdy nebála tmy, tento les ju desil. Čierne siluety vysokých stromov k nej naťahovali svoje konáre ako dlhočizné pazúry, ktoré sa ju pokúšali chytiť a škrabali jej tvár. Svojimi listami zacláňali nebo, ktoré i tak bolo zatiahnuté a mesiac ani hviezdy nebolo vidno. Temer žiadne svetlo nedopadalo na zem pokrytú hnilými listami. Neustále sa potkýnala o pokrútené korene stromov, ktoré sa jej akoby naschvál stavali do cesty. Cítila sa malá a stratená medzi ponurnými tieňmi lesa. Obklopovala ju tma, strácala sa v nej, a jediné, čo dokázala odlíšiť od tajomnej temnoty lesa bol dupot prenasledujúceho Naena. To jej však odvahu ani zamak nepridávalo. Každú chvíľu mala pocit, že ju dostane.

Potkla sa, a pomyslela si, že to les napomáha jej prenasledovateľovi. Ale ustála to a ponáhľala sa ďalej. Vyhýba sa stromom, kľučkuje, aby sa ho striasla. No má pocit, že Naen sa stále iba približuje. Svah sa začal zvažovať nahor. Je pre ňu čoraz ťažšie bežať, najmä hore kopcom. Počuje svoj ťažký dych, tuhnú jej nohy. Nevládze. Pot jej steká po čele a štípe ju v ranách, ktoré tam zanechali konáriky stále šibajúce do tváre.

Konečne sa to stúpanie končí. Bola vysilená. Dúfala, že Naen tiež. Hnala sa ďalej, hoci pre tmu nevidela ani na krok. Zrazu stratila zem pod nohami. Zošmykla sa po neuveriteľne strmom svahu. Narážala do kameňov, koreňov, kmeňov stromov... Kričala od bolesti aj od hrôzy. Rozhodila rukami v snahe zachytiť sa čohokoľvek. Niečo jej rozrezalo ruku, až cítila, ako frkla jej teplá krv. Narazila do stromu. Náraz jej vyrazil dych. No aspoň už nepadala dolu strmým kopcom. Bolesť z pádu vytlačila trocha škodoradosti, že ju Naen nebude môcť prenasledovať sem dole. Ale nesmie sa nechať ukolísať takou myšlienkou, stále ju môže nájsť. Musí ísť ďalej. Na čo však zabudla, bolo, že ju strážili dvaja.

Teraz, keď jej už nebol Naen tesne za pätami, les pôsobil ešte zlovestnejšie. Každý jej pohyb narúšal smrteľné ticho rozprestierajúce sa navôkol. Každý jej krok jej pripadal neuveriteľne hlasný, mala pocit, že ju musia počuť všetky tajomné bytosti, o ktorých sa spieva v piesňach. V tejto chvíli by aj bola ochotná uveriť, že jestvujú.

Srdce sa jej temer zastavilo, keď ju niečo schytilo zaplášť. Nechcela sa otočiť, nechcela vedieť, čo to je. Čo by bolo horšie - ak byto bol Naen alebo nejaký lesný škriatok? Snažila sa vyšklbnúť, ale nepustilo juto. Mykala sa zo všetkých síl. Neuvážene vykríkla, keď sa jej zmocňovalapanika. Až po hodnej chvíli sa jej podarilo trochu upokojiť. Naveľa sa obzrela.Vydýchla od úľavy, keď zistila, že to sa jej len plášť zachytil o konár stromu.Ako ho ťahala, natrhla látku, ale to nevadí. Vymotala sa a les jej pripadal omálinko milší. Ale vzápätí jej prešiel mráz po chrbte. Zdá sa jej to alebo saten tieň naozaj pohybuje? Znova sa rozbehla, no tieň ju lapil a ona v ňomspoznala človeka, o ktorom si povedala, že ho netreba podceňovať. Bola chytená!