Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XVIII.

Cidrayo pomaly kráčal cez les po prašnej cestičke vychodenej kolesami vozov. Naokolo už rástla vysoká tráva a on hmatal palicou po okraji chodníka, aby z neho nevybočil. Včera, ešte zarána, odišiel zo Zzorgu. Z dediny viedli iba dve cesty: jedna na sever, do Dračích hôr a druhá na juh. Šiel po tej druhej, hoci netušil kam ho dovedie. Snáď do ďalšej dediny. Potom sa uvidí, čo bude robiť. Od Azyrageho odmietol prijať peniaze, ale predsa by sa asi nejaké zišli. Možno ak by ulovil pár zajacov a potom ich predal... Každopádne to bude riešiť, keď sa mu nejakú tú dedinu podarí nájsť.

Ako kráčal lesom, počúval iba svoje kroky a šum vetra v korunách stromov. Sem-tam zaspieval nejaký vtáčik. Ináč bolo v lese ticho ani v hrobe. Naokolo žiadni ľudia. Nebolo to nič nezvyčajné - táto cestička viedla iba do Zzorgu, a tam ľudia zavítali len málokedy. Keď už, tak to boli obchodníci. A naopak, obyvatelia Zzorgu nikdy neodchádzali z dediny tak ďaleko. Preto Cidraya nesmierne prekvapilo, keď zacítil dunenie a hneď nato začul dupot kopýt. Nebol to ľahký beh jeleníc, ale ťažký cval koní predierajúcich sa hustým lesom. Bolo tiež počuť mnohé výkriky a Cidrayovi sa zdalo, že sa jazdci naháňajú. Dunenie bolo čoraz hlasnejšie, kone sa blížili.

Jeden z jazdcov preklusal tesne popri Cidrayovi. Jeho kôň však nestačil spraviť ani pár ďalších krokov, keď vzduchom zasvišťal šíp a jazdec sa zrútil na zem. Cidrayo pobehol zopár krokov a kľakol si k nemu.

„Čo sa stalo? Ste zranený?" Podľa toho, ako neznámy ťažko dýchal, zranený určite bol. Cidrayo chcel nájsť zranenie a zastaviť krvácanie, ale cudzinec odtisol jeho ruky a zahrčal čosi nezrozumiteľné. Podarilo sa mu vytiahnuť nejaký list a strčil ho Cidrayovi do ruky.

„Daj to... iba... andalónskemu kráľovi..." dopovedal neznámy s veľkou námahou. Cidrayo iba sťažka rozlíšil jednotlivé slová. „Sľúb..." Vypustil dušu.

Cidrayo stisol v dlani list. Kto to bol a čo je v tom liste, že kvôli tomu zomrel? Určite niečo dôležité... A aj keby nie – posledné želania nebohých si treba ctiť. Pôjde teda za kráľom.

Skryl list za košeľu a postavil sa. Počul, že prenasledovatelia mŕtveho cudzinca sú už celkom blízko, nemalo zmysel im utekať. Obkolesili ho a zosadli z koní.

„Stoj!" zrúkol jeden z nich, hoci nebolo nutné, keďže Cidrayo už dávno zastal.

Jeden z nich prehľadal mŕtvolu.

„Nič nemá!" zakričal veliteľovi.

„Tak potom to bude mať tento! Daj sem tú správu!"

Cidrayo pokrútil hlavou. Netušil, čo sú zač títo ľudia, ale zabili posla, ktorý šiel ku kráľovi. Nemôže im predsa dať ten list.

„Zoberte mu to," rozkázal hlas. Jeden z mužov sa načiahol po Cidrayovi, ale ten sa ľahko uhol. Počul, ako vykročili viacerí z nich a tasil meč skôr, než sa naňho vrhnú všetci naraz. Na to tasili aj oni, ale nie všetci. Priamo za ním stál lukostrelec, ten, čo postrelil posla. On jediný nemal meč. Nenapínal tetivu, nepovažoval Cidraya za hrozbu.

„Hádam sa nechceš s nami biť," utrúsil ich veliteľ posmešne.

A prečo nie, pomyslel si Cidrayo? Uvidíme, ako dobre ma Majster pripravil. Zamyslene otočil meč tupou stranou von, nemusí ich predsa pozabíjať. Pripravil sa a nastražil uši. Srdce sa mu v očakávaní rýchlejšie rozbúšilo.

Veliteľ musel dať signál, lebo jeho muži sa naraz pohli. Prvý naňho zaútočil zozadu, bez varovania, s úmyslom zabiť. S týmito mužmi sa neradno zahrávať. Cidrayo spravil pol kroka nabok a rukoväťou udrel muža do brucha, ktorému od bolesti vypadol meč z ruky. Počul, ako lukostrelec napína tetivu. Kým ju však uvoľnil, Cidrayo bol pripravený a šípu sa poľahky vyhol. Jedným skokom bol pri lukostrelcovi, ktorý sa hneď sklátil pod silným úderom tupej strany Dračieho tieňa. Zvyšky družiny sa vrhli na Cidraya, ale on sa šikovne zvŕtal, raz na jednu, raz na druhú stranu, aby sa nepriateľovi nikdy neotočil chrbtom, odrážal ich útoky a meče im vyrážal z rúk. Dvaja ďalší sa zrútili pod jeho údermi a tretí prišiel o meč. Po chvíľke márneho odporu Cidrayo priložil čepeľ na krk poslednému mužovi.

„Toto ti neprejde," zavrčal. Bol to ten ich veliteľ.

„Prečo ste zabili kráľovho posla?"

„Nevieš? Hahaha! Ani sa nedozvieš! Čo spravíš teraz? Zabiješ ma? Ďaleko neujdeš, neďaleko mám mužov pripra..."

„Nemám dôvod zabíjať," riekol Cidrayo prosto a udrel muža po hlave rukoväťou meča. Ak tu má naozaj podriadených, budú sa väčšmi snažiť zachrániť si pána ako jeho prenasledovať. Kým sa preberie, Cidrayo už bude preč. Zasunul meč do pošvy a pokračoval ďalej v ceste.

~♢~

Tao si odpľula a pridala do kroku.

„Toto je hnusne mizerný deň," mrmlala si popri kráčaní nahnevane, „a keby len deň! Celý tento mesiac nestojí za nič. Od grófa žiadna práca a na ceste tiež nikde nikoho." Vždy sa rozprávala sama so sebou. Hlavne keď ju niečo hnevalo. Možno to bolo tým, že sa nemala komu posťažovať. Nikdy nemala priateľov a hlúpo si namýšľala, že jej to tak vyhovuje. Vraj potom nemusí brať na nikoho ohľady.

Sama netušila, prečo sa vybrala tak blízko k Dračím horám, veď bolo každému zrejmé, že tam pravdepodobne nikoho nestretne. Možno bola situácia v Rovize príliš napätá a možno len chcela ísť niekam ďaleko. Každopádne skončila v hlbokom lese, na cestičke tak úzkej, že voz by tade len sťažka prešiel, a nikde ani vtáčika - letáčika. Ale nechcelo sa jej vracať domov s prázdnou a vždy sa chcela pozrieť bližšie k Dračím horám. Pokračovala teda v ceste dúfajúc, že niekoho stretne, stále nadávajúc na hocičo, na čo si len spomenula.

Večer sa blížil ku koncu a na les pomaly padala tma. Usúdila, že je už čas, aby sa utáborila, keď jej oko zachytilo svetielko blikotajúce v lese. Srdce jej poskočilo - žeby naozaj niekto blúdil v týchto lesoch? Neváhala a pustila sa tým smerom. Kráčala potichu a ostražito, ako keď rys sleduje svoju korisť. Luk nezvesila z pleca. Bolo pre ňu nebezpečné zanechávať za sebou mŕtvoly, najmä, keď mala nahnuté vzťahy s mnohými ľuďmi. Kto si pohnevá ľud, toho nezachráni ani grófova podpora. Okrem toho zložiť luk a vystreliť vedela tak rýchlo, že si bola takmer istá, že jej žiadne nebezpečenstvo nehrozí.

Prišla k zdroju svetla. Bol to malý ohník, pomaly dohárajúci, lebo naň nemal kto prikladať. Vedľa spal mládenec zababušený v plášti. Tao si ho premerala. Plášť bol hrubý a poriadne zaprášený, teda cudzinec bol po dlhej ceste. Určite si zobral so sebou nejaké peniaze. Potichu sa k nemu blížila. Potom však zazrela bielu šatku, ktorú mal uviazanú cez oči. Tým všetky jej nádeje na dobrý lup zhasli. Takže nakoniec našla nejakého slepý žobrák, ktorý taký plášť dostal len ako almužnu. Stavím sa, že pri sebe nemá ani medenák, pomyslela si. Ale aj tak, keď po dlhom čase videla pred sebou človeka, hoc aj šanca, že pri sebe niečo má bola malá, predsa len to musela skúsiť. Bol slepý a spal, takže okradnúť by ho zvládlo aj dieťa. Tichučko ako myška sa prikradla k spiacemu. V nenápadnom prezeraní vreciek bola majsterka. Sotva sa však stačila dotknúť jeho plášťa, silné ruky ju náhle zovreli a na krku pocítila chlad brúsenej ocele ostrého noža.