Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XXI.

Ráno Tao vyplatila hostinského lúpežníckymi peniazmi a za pár medenákov kúpila ešte chleba na cestu. Vraj už má zajacov až po krk.

Z dediny vyrazili kým slnko nebolo vysoko nad horizontom. Krajina navôkol sa začínala postupne meniť. Doterajšie husté smrekovo-bukové lesy sa začali meniť na lúky, na ktorých sa pásli biele ovce, a polia, kde rástla mladá, ešte zelená pšenica, či ovso. Na ceste stretávali viacerých pocestných ako doteraz. Boli to roľníci, čo sa s volmi ponáhľali na pole alebo pastieri vyháňajúci ovce na pašu. Zavše stretli skupinu obchodníkov na voze s bielou plachtou. V diaľke bolo vidno ďalšie dediny, stúpajúci dym z domov a na poludnie sa dalo počuť zvonenie zvonov v kostoloch a malých zvoničkách.

„Vždy keď zvonia, ľudia vedia, že je čas na obed," vysvetľovala Tao, „prestanú pracovať, oddýchnu si, najedia sa. A zložia úctu Adurrovi, lebo poludnie je jeho čas. Takisto ako ráno Sonnovi a večer Mune." Odpľula si.

„To sú nejakí ďalší bohovia?"

„Sonn - slnečný boh, Muna - mesačná bohyňa a Adurr je zvaný boh bohov." Znova si odpľula. Naozaj neznáša tých bohov, pomyslel si Cidrayo.

Začul hrkotanie voza na ceste. Ako sa blížil, rozoznal dupot kopýt dvoch koní a veselú vravu niekoľkých ľudí vezúcich sa na voze. Keď sa priblížili a chcel sa práve slušne pozdraviť, stalo sa niečo, čo nečakal. To, že Tao je známejšia viac, ako by si želala sa dovtípil, ale žeby až takto... Voz sa priblížil a cestujúci sediaci na ňom začali po nej vykrikovať všelijaké nelichotivé veci.

„Zmizni!"

„Červená zlodejka!"

„Choď kradnúť niekde inde!"

Tao prechádzala okolo voza pokojne so vzdorovito vztýčenou hlavou. Obdarovávali ju nepriateľskými pohľadmi, ona ich však nepovažovala za hodných, aby im ich opätovala. Nepohŕdala nimi preto, že mali veľa, zatiaľ čo ona nič, ale preto, že si neuvedomovali, čo majú a ju považovali za vyvrheľa, odpad spoločnosti.

Cidrayo bol z toho trochu zmätený. Trochu dúfal, že si ho okoloidúci nevšímali, hoci sa nemohol zbaviť toho mraziaceho pocitu, že naňho zazerajú.

„Poznala si ich?" spýtal sa, keď už bol voz v bezpečnej vzdialenosti za nimi.

„Nie. Neviem. Možno som ich dakedy okradla a zabudla som."

„Prečo ťa nazvali červená zlodejka?"

Na chvíľu na neho čudne pozrela, ale potom jej docvaklo, prečo nevie to, čo je ostatným hneď jasné.

„Ryšavé vlasy," vysvetlila s trochou znechutenia. Nikdy nemala rada farbu svojich vlasov. „Druhá verzia je, že za sebou nechávam veľa krvi." Cidraya zamrazilo.

„Koľko ľudí si už zabila?"

„Šestnásť. Tuším..." odpovedala, akoby sa nechumelilo. "Teda ešte tí traja zbojníci."

„Čudujem sa, že ťa nechytili a nesedíš v nejakom žalári. Nemáte nikoho, kto by chytal zločincov?"

„O to všetko sa stará gróf Enwin a jeho žoldáci."

„Nejako im to nejde, keď ešte stále beháš po slobode."

Tao vycerila zuby v úsmeve: „Ruka ruku myje. Pracujem pre nich."

„Kradneš pre grófa?"

„Kradnem pre seba, lebo gróf ma dobre neplatí. Pre grófa odstraňujem jeho nepriateľov."

„Čo spravíš, keď jeho nepriateľ bude tvojím priateľom?"

„To sa nestane."

„Ako to vieš?"