Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XLIV.

Podarilo sa im zahnať zabehnuté kone, čo zostali po bitke bez jazdca a nakoniec zistili, že koní je viac ako jazdcov. Koľkí z nich budú schopní na wazurrské paripy ešte vysadnúť, bolo tiež na úvahu. Zranení boli asi všetci a Marez Regma vedel, že iba zdraví dokážu kráľovi pomôcť. Dobrí ľudia z dedín im veľmi pomohli, keď pritúlili tých, čo boli na tom najhoršie. Mnohí ďakovali svojmu grófovi, že za nich bojoval a ponúkli by im aj posledný krajec chleba, ale Regma všetko odmietol. On vedel, že si nesplnili svoju povinnosť a neobraňovali svoje mesto až do posledného dychu. Nemali právo pýtať si od poddaných čokoľvek, len aby sa postarali o druhov, ktorí by ináč umreli a keď sa uzdravia, vycválajú na koňoch opäť Deamor do náruče.

Deamor, ó sladká Deamor! Najvznešenejšia z bohýň, jediná, ktorá drží neprestajnú stráž nad Zlatou jazdou. Už jej patria všetci. Kto raz zhliadol jej ľúbeznú bledú tvár, kto raz videl vo vetre viať jej hodvábne biele vlasy, kto raz zacítil jej vôňu, ktorá je vôňou smrti, ten na ňu nedokáže už nikdy zabudnúť. Deamor, ach Deamor, tá, čo prináša slastné zabudnutie a pokoj nebijúceho srdca, vytúžená a preds' taká hrozná. Necháva muža, aby o nej snil a spaľuje ho ohňom, ktorý dokáže uhasiť len jej chlad, lež až keď sa s ňou má konečne stretnúť, odhalí sa v celom svojom dese a človek je zas len človekom, bojí sa, cúva, uteká preč, len aby neskôr po nej znova túžil. Zoberie mu všetko a všetkých, abyže mu zostala jedine ona a musel sa neustále vracať len a len k nej.

Tak sa všetci, čo zo Zlatej jazdy zostali, tešili na smrť pod mečmi Gardistov a báli sa len strachu samotného, že im znova zhatí cestu. Marez by bol prvý, čo by sa vybral na pomoc do Marolery, keby mohol a vedel, že kráľ bude potrebovať každú pomoc. A práve preto, že vedel, že každý vojak sa počíta, neotočil kone k hlavnému mestu. Išli do lesov, kde sa mohli dobre skryť pred Navarezom a zotaviť sa zo zranení. Chcel, aby si kone i muži oddýchli a nabrali nové sily. Ak majú zomrieť v bitke, nech so sebou zoberú čo najviac nepriateľov.

Trvalo dlhé dni, kým sa zotavili a boli schopní sa opäť vydať na cestu. Napriek tomu neboli všetci schopní jazdy a týchto nechali v dedinách odkázaných na pomoc sedliakov s prísľubom, že sa znova stretnú, ak ich smrť ešte raz odmietne.

Cválali niekoľko dní a až keď bolo na horizonte vidieť marolerský hradný vrch, zastavili kone, aby si odpočinuli a na ďalší deň ich svieže niesli do bitky. Ráno si dali záležať, aby boli kone i oni dobre ustrojení, brnenie pevne sedelo a zbrane boli riadne nabrúsené. Podarilo sa im zachrániť jednu žltobielu vlajku s jasným wazurrským slnkom uprostred. Hrdo ju vyvesili na dlhú kopiju, aby všetci vedeli, čo sú zač. Potom všetci vysadli na kone a nasledovali Mareza Regmu smerom k hlavnému mestu.

Pomaly sa pred ich očami vynárala Marolera a bojové pole. Všade viali červené navarezské vlajky a v poludňajšom slnku sa blyšťala oceľ. Zo severu sa na Gardistov valila vlna Rebelov pod bielymi vlajkami s troma prekríženým mečmi. Zahryzli sa hlboko, no Druhý Generál ich asi nepokladal za priveľkú hrozbu, lebo k stretu poslal iba pešiakov. Navarezská jazda v celej svojej nadutosti táborila na južnej strane a zrejme iba rozmýšľala, kedy toto celé skončí a oni sa budú môcť rozbehnúť po zelených pláňach Jilánska. A predsa sa ich kaliky nemohli ani prirovnať k wazurrským paripám!

Ponad navarezské šiatre zablúdil Marezov pohľad k hradbám mesta. Stislo mu srdce, keď videl vylomenú Obchodnú bránu a Gardistov ako sa cez ňu valia dnu. Prišli snáď príliš neskoro...? Nie. Ešte sa predsa bojuje. Na hradbách stoja vojaci s belasými znakmi a balisty a trebuchety vrhali streli na útočníkov. Marolera má to šťastie mať dvoje hradby a keď prelomili vonkajšie, vnútorné ešte stoja. Rebeli mali rozdeliť pozornosť Gardistov, no bolo ich príliš málo... Spoločnými silami im však ukážu, že aj Andalónčania sa vedia biť!