Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XL.

Padla noc. Bola pokojná, na rozdiel od tých predchádzajúcich, jasná ani sirunský krištáľ. Mesiac bol žiarivý a obrovský, akoby sa nahol bližšie k zemi. Hviezdy tancovali, sťaby to bola noc lásky a nie noc vojny.

Medzihradbie Marolery bolo potrúsené spiacimi vojakmi. Tí vyššie postavení mohli spať v šiatroch, ale obyčajní pešiaci ležali len tak, pod hviezdami. Bolo teplé letné počasie, dobre sa spalo vonku. Tichý južný vietor letiaci nad múrmi znel ako uspávanka. Bol to nádherný zvuk, tak odlišný od huku boja.

Len Cidrayo nemohol spať. Akýsi pocit ho zvieral v bruchu a nedal mu pokoja. Vedľa seba počul Tirasovo odfukovanie aj tichý dych Tao. Nič sa nedialo... A to bol ten problém. Takmer ľutoval, že sem vôbec chodil. Odkedy oslepol, považoval myšlienku bojovania v hrdinskej bitke za hlúpu a naivnú, ale predsa jej len naletel. Chcel sa zúčastniť na boji, kde je každá ruka potrebná a myslel si, že bude užitočný. Netrénoval ho predsa Majster celých šesť rokov? Bojovanie je jediná vec, ktorú naozaj dokázal... Preto išiel k Rebelom a potom do Marolery. Už si konečne prestal nahovárať nejaké iné, ušľachtilé dôvody. Bude držať v ruke meč, pretože meč bol a je jediným nástrojom, aký kedy v ruke držal.

Zrazu sa ho zmocnil dusivý pocit, ktorý nedokázal zniesť. Chcel vyskočiť a bežať preč, bežať dlho a nakoniec padnúť vyčerpaný na kolená a rozplakať sa, ale všade naokolo spali vojaci, a tak nahusto, že by ich postúpal a pobudil. Zložil si aspoň šatku z tváre, aby na holej koži cítil vejúci vánok. Dlhé, nečesané vlasy boli teraz voľné a šteklili ho po tvári. Ale ten ťaživý pocit z neho nezvial ani vietor.

Nič sa nedialo! Boli tu už takmer mesiac a stále sa nedialo nič, kde by mohol pridať aj svoju ruku! Tao bojovala na hradbách a Tiras hliadkoval. Len on, on jediný, nemohol robiť ani jedno. Bol dobrý s mečom, áno, bol dobrý, ale čo z toho? Mohol byť komediantom a v dueloch zabávať kráľov a ich radcov a vysokopostavených hodnostárov a veliteľov odboja... Teraz nemohol robiť nič a ešte k tomu do tohto celého, tejto maškarády, čo sa jej hovorí vojna, zavliekol aj Tao. Skoro preklínal svet, aby sa už konečne pohol, aby sa už niečo stalo! Čokoľvek!

~♢~

Cidraya zobudilo až ráno. Ani nevedel, kedy zaspal. Vojaci naokolo sa pomaly prebúdzali. Tušil, že čochvíľu budú všetci vydurení zo svojich lôžok škrekľavou trúbou hlásajúcou ráno. Očakávaný zvuk sa však neozval. Miesto neho zahučali dunivé rohy na poplach. Navarez znovu zaútočil.

Pre Cidraya to znamenalo málo, snáď len toľko, že sa treba mať na pozore pred padajúcimi šípmi, čo nebolo vždy možné, a ak mal človek šťastie, tak ani nutné. Zatiaľ sa museli Gardisti uspokojiť s prehadzovaním munície ponad hradby, a ak Boh dá a brána vydrží, tak to tak ešte nejakú tú chvíľu zostane. Veru, ak Boh dá...

Cidrayo sa snažil zahnať myšlienky, čo mu nedali spať minulú noc. To nezmyselné čakanie bolo stále na nevydržanie, ale zúfalá túžba po tom, aby sa niečo stalo, sa v dennom svetle javila ako číre šialenstvo. Hádam si naozaj neželal, aby prerazili bránu?! Mal by zapáliť plamienok Duchom brány a hradieb...

„Čo myslíš, čo sa tam deje? " opýtal sa ho Tiras. Od toho ich súboja bol trochu zamĺknutý, ale už sa z neho znova stával ten Tiras, ktorým bol i predtým. „Mám pocit, že tam pri bráne je väčšia mätenica ako zvyčajne. "

„Kto vie? Tao nám iste povie, keď sa vráti z hradieb. "

„Ani som si nevšimol, kedy odišla... Ale naozaj - tam musí byť strašná panika. Žeby Gardisti dovliekli novú hračku? "

Miesto odpovede sa po Marolere opäť rozľahlo trúbenie a štekot rozkazov. Do boja sa mali vychystať všetci muži - kopijníci, šermiari, vojaci aj Rebeli. Nikto nepovedal čo sa deje, ale všetci to tušili. Brána padla. A ak nie, tak padne každú chvíľu.