Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XII.

„Čo sa deje?" spýtal sa Majster, keď zbadal, že Cidrayo stojí zarazene na mieste.

„Ja nechcem ísť plávať..."

„A predsa pôjdeš. Nemáš sa čoho báť. Voda je teraz plytká a v brode môže byť nanajvýš po kolená."

„Nie. Naozaj nie. Nechcem."

„Boj sa vecí, ktoré sú nebezpečné. Poď, ponor ruku do vody. Zistíš že ani prúd nie je silný." Chlapec poslúchol. Vlastne bol aj smädný z toho, ako bolo teplo a tak sa rovno aj napil. Voda nebola veľmi teplá, ale s tým, ako bola mrazivá na jar sa to nedalo ani porovnať.

„No vidíš, že tá voda nehryzie. Choď ďalej."

„Nie."

„Hádam nechceš, aby som ťa tam musel ťahať za ruku ako nejaké usmrkané chlapčisko. U nás vie plávať každý."

„Nie som malé decko! Fajn, pôjdem do vody, ale musíte mi povedať, kde je to u nás."

Majster sa zamračil: „V Navareze."

Ktovie, čo Majstra priviedlo až sem. Z Navarezu je to poriadna diaľka. Nateraz to však nechal tak. Podkasal si nohavice a keďže v lete chodieval bosý, rovno vstúpil do vody, ale prešiel iba niekoľko krokov a pevne sa držal dubovej palice. Potom sa otočil a zaškeril sa na Majstra:

„Nepovedal som, že si aj zaplávam."

Majster sa neprestával mračiť.

„Nemysli si, so mnou takto nevybabreš," povedal a išiel za Cidrayom do vody. Zobral ho na ruky a skôr než mohol začať chlapec protestovať, ocitol sa celý vo vode. Našťastie pre neho, voda naozaj nebola hlboká. Cidrayo sa veľmi rýchlo postavil prskajúc a vypľúvajúc vodu. Potom si stiahol do nitky premočenú košeľu a nadávajúc ju žmýkal.

„Duchovia ma nenávidia..." mrmlal si popod nos. Vyliezol na breh a rozprestrel mokré oblečenie, aby uschlo na slnku, aj šatku, ktorou mal zaviazané oči si sňal. Potom znovu vošiel do vody.

„Tak, ako sa pláva?"

~♢~

Cidrayovi netrvalo príliš dlho, kým sa plávať nakoniec aj naučil. Vlastne sám sa čudoval, aké je to jednoduché. Nepáčilo sa mu jedine to, že vo vode nemôže používať palicu, plávala by na hladine, ale rýchlo si privykol plávať tak, aby mal ruky pred sebou a nebodaj nenarazil do nejakej skaly.

Na ďalší deň ho Majster zobral do hlbšej vody. Chlapcovi to nebolo príliš po chuti, no už sa nezdráhal toľko, čo minule. Postupne sa jeho strach a nechuť k vode strácali. Pri Bonge strávili niekoľko dní a každý bol teplejší, ako ten predošlý. Napokon si Cidrayo uvedomil, že toto je príjemný spôsob, ako stráviť krátke leto, tak príznačné pre vysoké hory.

Samozrejme, to by nebol Majster, keby nevyužil príležitosť niečo chlapca naučiť, takže Cidrayo musel často a dlho plávať proti prúdu, vraj aby mu spevneli svaly. Okrem toho mal sledovať prúd, ako tečie, kde sa stáča, čo sa stane, keď v koryte rieky je nejaká prekážka. Vraj niečo podobné robí aj vzduch. To ho zaujalo natoľko, že sa to pokúsil vypozorovať večer pri ohni. Avšak sledovať vietor nie je vôbec jednoduché. Prejde ešte mnoho dní, kým (a ak vôbec) to dokáže.

~♢~

Asi po piatich dňoch sa pobrali späť k jaskyni. Majster niesol plno rýb, ktoré medzitým stihli nachytať a Cidrayo niesol plnú náruč dreva. Nesťažoval sa.

V jaskyni bolo chladnejšie, ale oheň teplotu o chvíľu vyrovnal. Potom Cidrayo navliekal ryby, ktoré ulovili, na povraz. Ten potom Majster vyvesil a uviazal o nejaké kvaple alebo kamene, aby sa mohlo mäso vysušiť. Medzitým už slnko zapadlo za blízky končiar.

Cidrayo sa oprel chrbtom o stenu jaskyne neďaleko ohňa. Nebol unavený, ale nechcelo sa mu nič robiť. Bol to dobrý čas na rozmýšľanie. Tvár mal otočenú k ohňu a na lícach cítil jeho horúčavu. Predstavoval si jeho farbu, tvar... Kedysi často hladieval do ohňa. Páčilo sa mu to. Akoby sa pozeral do iného sveta... Čo by dal za to, aby ho mohol znova uzrieť! Pripomínalo mu to všetko, čo stratil. Zrak, mamu, domov... Veru, cnelo sa mu. Ale na druhej strane si pripomenul aj veci, ktoré získal. Konečne si začínal uvedomovať, že sú aj dobré. Ako porovnával svoje životy - terajší a ten kedysi, zistil, že je silnejší, ako bol predtým, možno menej nešikovný. Naučil sa plávať. Pri tejto myšlienke sa musel usmiať. A tiež má dobrého učiteľa...

Nakoniec vstal a podišiel k ohňu. Zodvihol zo zeme malú paličku a podržal ju v plameni, kým sa nezapálila. Držal ju dvoch prstoch tak blízko tváre, že niekto by si mohol myslieť, že sa popáli. Ale chlapec presne vedel, ako blízko sa môže priblížiť k plameňu. V Zzorgu jeho mama často takto zapaľovala sviečku. Priblížila tvár k plameňu a ticho povedala svoju modlitbu venovanú Duchom. Robila to, keď ju niečo potešilo alebo sa stalo niečo dobré a vtedy Duchom ďakovala za pomoc. Alebo, keď sa blížili ťažké časy a ona ich prosila o pomoc. Hovorievala, že cez ten malý plamienok nás Duchovia počúvajú. Potom, keď ona dopovedala svoju modlitbu, vyzvala Cidraya, aby sa pomodlil tiež. Keď bol malý, nemotorne zopakoval jej slová. Neskôr to už nechcel robiť. Nerozumel, na čo je to dobré. Keď sa jej na to po prvýkrát spýtal, povedala, že modlitba nám dáva nádej. Vtedy tomu nerozumel. Dnes to však už začínal chápať. Akoby vyslovenie samotnej myšlienky, hoci nie nahlas dávalo nádej. A nebolo potom prirodzené sa za to aj poďakovať? A komu, keď nie Duchom a Bohu? Nikdy nerozmýšľal nad tým, či skutočne jestvujú, ale čo ak predsa...? Znova sa mu vybavila príhoda s diviakom. Vtedy si naozaj myslel, že umrie. Ale pomoc prišla a prišla až keď o ňu žiadal. Zázrak alebo náhoda? Zrazu mu prišlo opovážlivé veriť na náhody. To že jeho otec odišiel, že jeho mama umrela, že on oslepol, že sa tu objavil Majster, že ho zachránil pred diviakom – to všetko má byť náhoda? Ešte aj Majster to povedal – sú veci, ktorým nerozumieme.

Potom mu prišla do mysle predstava, a táto predstava sa mu páčila. Predstavil si svet. Taký, ako ho kedysi videl. So stromami, potokmi, kameňmi, zvieratami, ľuďmi a za každou jednou živou bytosťou, za každým predmetom stál Duch. Biely, žiarivý. Bolo ich veľmi veľa. Duchovia sa pozerali na osudy ľudí a pomáhali im a nad tým všetkým bdel Boh zo svojho trónu na najvyššom vrcholku najvyšších hôr - tých Dračích. Nevedel, či je to vôbec skutočné, ale páčilo sa mu to. Páčilo sa mu v to veriť. A o to predsa ide, nie? Viera dáva nádej. Nádej, že aj zajtra vyjde slnko a bude ešte žiarivejšie, ako dnes, že raz, napriek všetkému, prežije dobrý život.

Stál tam a myšlienky sa mu vírili v mysli. Cítil, ako plamienok dohorieva. Ale ešte skôr, ako posledný raz zaplápolal, Cidrayo doň potichu čosi zašepkal. Tak, aby to mohli počuť iba Duchovia. Zašepkal tichú modlitbu vďaky.   

~♢~

Leto ubehlo až prirýchlo a hoci každý deň bol vyplnený tréningom, Cidrayo naň bude spomínať len v dobrom. Majster stále vymýšľal nové a nové cviky. Napríklad raz, keď bola tráva na lúke poriadne vysoká, zobral Cidraya a kázal mu len udierať palicou do tej vysokej trávy. Chlapec naozaj nechápal, k čomu by to bolo dobré, no za chvíľu zistil, že to je ďalší Majstrov výmysel na zosilnenie svalov. Ono sa to povie - mlátiť do trávy, ale človek sa z toho rýchlo unaví. Akoby si precvičoval aj údery mečom a preto neprotestoval, keď na lúku chodievali takmer každý druhý deň.

Dni sa začínali pomaly krátiť a čoraz častejšie pršalo. Príchod jesene sa nedal prehliadnuť a s ňou prišli i myšlienky na zimu. Stavali viac pascí a keď sa dalo, dlho lovili ryby. Takisto zbierali ovocie. V lese rástla stará plánka a hoci jej malé jabĺčka boli riadne kyslé, nazbierali ich poriadnu kopu. Podobne, zbierali i trnky a iné plody. Robili si zásoby na zimu. A to sa netýkalo iba jedla. Cidrayo sa každý deň musel niekoľkokrát otočiť do lesa a vyniesť do jaskyne za náruč dreva. Majster ho naučil, ako spracovať kožušinu zo zvierat. Odkladali kožušiny zo zajacov, keď sa im nejakého podarilo chytiť do pasce. Majstrovi sa taktiež podarilo uloviť pár väčších zvierat, ktoré im okrem kopy mäsa poskytli aj veľkú kožušinu.

Keď sa už veľmi ochladilo, presťahovali sa do vnútornej jaskyne. Vďaka malému otvoru na strope si tam mohli zapáliť oheň. Prechod do vonkajšej jaskyne zastreli kožušinou, aby tadiaľ nefúkal prievan. Blízko ohniska mali na zemi spravené kožušinové lôžka a vo vzduchu viseli porozvešané povrazy so sušeným mäsom. Vlastne tam bolo celkom útulne.

Keď jedno ráno vystrčil Cidrayo nos z jaskyne, čakalo ho prekvapenie – snežilo!