Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XLII.

Brána hrdinov sa s vrzgotom otvorila. Ibarra na svojom hrdzavom koni bol prvý, kto ňou prešiel, nasledovaný princom Aadenom a zástupom Rebelov. Ťažko povedať, či mali iba šťastie alebo Gardisti sa o tomto úskoku nedozvedeli, každopádne ich za hradbami čakala voľná cesta a prázdne polia. Na juh od nich videli navarezský tábor a väčšiu časť vojska, ktorá sa ešte neprebila dnu. Rebeli vyšli von už všetci a zoradili sa do postavenia podľa Ibarrových rozkazov. Brána sa za nimi hrmotajúc zatvorila.

Duchovia, stojte pri nás, hovoril si Cidrayo dokola, akoby sa snažil oklamať svoje vzrušenie. Rukou v koženej rukavici tuho zvieral palicu, ktorá mu pomáhala sa orientovať. Na chvíľu sa zamyslel, či mu nebude teraz skôr zavadzať. Druhú ruku mal položenú na rukoväti Dračieho tieňa. Ten dotyk bol jedinou oázou pokoja naokolo. Cítil prítomnosť mnohých mužov stojacich po jeho boku, cítil ich nepokoj. Počul ich pohyby, ich zrýchlený dych, tlkot ich sŕdc. Niektorí boli vo vytržení, tak ako on, ďalších ovládal strach. Všetci cítili blízkosť a neodvratnosť boja.

Pohli sa vpredu a slnko im svietilo do tvárí. Cidrayo cítil jeho teplé lúče. Leto sa už chýlilo ku koncu a vedel, že mraky neprekryjú slnečné lúče a bude sa môcť spoľahnúť, že mu slnko bude ukazovať smer k protivníkom. Ak by žili v inom čase alebo na inom mieste, mohol to byť krásny deň. Tu a teraz to však bude deň krvavý. A slnko, akoby to vedelo, svietilo ďalej, pozeralo sa ďalej, ukazovalo na cestu. Kto by si bol pomyslel, že je tak zvedavé na krv?

Cidrayo aj Tiras pochodovali v jednom z predných radov ľavého krídla, toho vzdialenejšieho od hradieb. Boli lepšie ozbrojení, nuž ich poslali dopredu. Počuli trúbenie navarezských rohov, no to ešte neboli ani na dostrel. Znamenalo to pre nich, že Gardisti ich budú čakať s pripravenými lukmi a kušami. Všetci alebo takmer všetci rebelskí lukostrelci boli na hradbách, či už vnútorných alebo vonkajších, a teda oni sami nebudú mať možnosť paľbu opätovať. Na druhej strane však budú krytí z hradieb. Či to bola taktika dobrá alebo zlá možno nevedia ani sami velitelia a ukáže to iba čas.

Niekoľko desiatok krokov a slnko stratilo pár lúčov pod mrakom vystrelených šípov. Niektoré boli vypustené príliš slabo a nedoleteli až k Rebelom, zapichli sa do mäkkej pôdy. Ďalšie si napriek hustému pochodu vojakov nenašli svoj cieľ, iné skĺzli po brnení či štítoch. Jednako však bolo počuť výkriky bolesti, keď navarezská strela preklala svaly človeka, našťastie si len máloktorá zo sebou zobrala aj život. Nasledujúce šípy sa už niesli jednotlivo, akiste bolo navarezským strelcom poručené strieľať tak, ako kto rýchlo dokáže.

Ibarra dal pokyn bežať. Potom zvrieskol akýsi bojový pokrik, no Cidrayo jeho slová nedokázal rozoznať, pretože vzápätí kričalo celé vojsko. Každý kričal svoj vlastný pokrik, dodávajúc si odvahy a sily, možno dúfajúc, že zastrašenia nepriateľov, hoci pri tak silnej presile to bola iba slabá šanca. Počul ako Tiras bežiaci vedľa neho volal niečo ako „Smrť Navarezu!" ale on sám nekričal nič. Kým v ostatných vzrušenie vrelo a ako divá vodná para sa dralo von z úst v podobe výkrikov, v Cidrayovi tepalo v rytme jeho srdca. Cítil hučanie na sluchách a teplo rozlievajúce sa do všetkých svalov. Jeho nohy dostali novú silu a niesli ho rýchlejšie, napriek tiaži jeho krúžkovanej košele.

Cidrayo brnenie nikdy predtým nenosil a keď si ho po prvý raz na seba navliekol, bol to čudný pocit. Počiatočný pocit bezpečia vystriedala obava, či ho toľká váha nebude spomaľovať. Keď sa hýbal v krúžkovanej košeli, pripadal si príliš ťarbavý a svet v helme vyzeral úplne odlišne ako ten, ktorý poznal. Zvuky sa duto ozývali a menili smer a o to hlasnejšie znel jeho vlastný dych a tep srdca.

Nebol zvyknutý nosiť brnenie a pravda je, že väčšina z nich nebola. No jeho telo bolo mocné a nohy rýchle, a tak sa čoskoro ocitol na čele s tými silnejšími, vrátane Tirasa po svojom boku. Podobne sa v každom šíku dostali dopredu tí rýchlejší, tí silnejší, a keď došlo k stretu, ako kliny vrazili medzi nepriateľov.

Cidrayo medzi rebelskými výkrikmi počul aj huriavk Navarezčanov, keď sa valili neohrozene a nezvrátiteľne na ich štíty a kopije. Počul ich dobre a dobre počul aj ako sa zmenil hlas Rebelov v okamihu pred stretom, ale počul hlavne ako Tiras na varovanie zvolal jeho meno. Dračí tieň bol ihneď v jeho ruke a ťal cez násady navarezských pík. V jednom skoku bol pri nepriateľských vojakoch. Palica mu povedala o hradbe štítov, rozbehnutý do jedného plecom vrazil. Gardista sa za štítom zapotácal, čo stačilo na to, aby si Cidrayo našiel cestu medzi nepriateľov. Pár úderov meča napravo i naľavo, štítonoši padali a Andalónčania sa rútili dopredu, len dopredu.

Cidrayo čoskoro zistil, že bojovať na poli znamená čosi úplne iné, ako to, na čo bol doteraz zvyknutý. V prvom rade nebolo práve jednoduché zasiahnuť súpera. Navarezské štíty boli vysoké a odrážali množstvo úderov. Okrem toho si brnenie plnilo svoju funkciu viac, ako si by Cidrayovi kedy napadlo. Krúžkovanú košeľu bolo možné preraziť iba priamou ranou, ináč sa meč neškodne skĺzol po oceli s krajne nepríjemným zvukom. Možnosťou bolo ešte zasiahnuť nepriateľa na mieste, kde bolo brnenie menej pevné, čiže na krku, pod pažami a do tváre, ak nemal prilbu, ktorá by mu chránila obličaj.

Následne i udržať sa pri živote bolo jednoduchšie. Už sa nebolo treba vyvarovať pred každým jedným úderom, len pred tými bezprostrednými, hlavné bolo udržať sa na nohách a nezachvieť sa pod tými najsilnejšími nárazmi. Padnúť k zemi by znamenalo nechať sa pošliapať vojakmi, či už to boli nepriatelia alebo spojenci. Cidrayo sa iba obával, že nevšímať si zanedbateľné rany ho privedie k tomu, že si nevšimne jedinú závažnú.

Tiras bol po celý čas hneď vedľa Cidraya. Vedel to, pretože ho poznal a poznal jeho zbraň. Dobre si pamätal zvuk, akým hovoril Tirasov meč, keď letel vzduchom. Dokonca sa mu darilo rozlíšiť, ktorí z bojovníkov naokolo sú Rebeli. Sám netušil ako a len dúfal, že sa nemýli. Možno to bolo zvolaniami, ktoré mnohí vrieskali a ktoré, na prvý pohľad nerozoznateľné, predsa len niesli iný cit ako víťazoslávny bezcitný pokrik Gardistov. Snáď mu pomáhalo i slnko, keď svietilo zo strany, odkiaľ prichádzali nepriatelia. Na Tirasovo občasné upozornenie sa však mohol spoľahnúť najviac. Nuž, a keď by i toto všetko mlčalo, vedel, že má ťať tam, odkiaľ sa naňho sypali údery.

Svet pred Cidrayom sa začal postupne rozmazávať. Ohlušujúci ryk bitky, ktorý mu sprvoti driasal uši, sa tratil a zostávalo iba to, čo bolo priamo okolo neho. Všetko, čo zachytili jeho štyri zmysly sa miešalo a zostávala iba jedna skutočnosť, jasná iba jeho podvedomiu, no jasná jednako. Jednotlivci sa menili na masu a Cidrayo nedokázal premýšľať o každom jednom švihu meča, pretože ich bolo príliš veľa. Predsa len v kútiku jeho mysle zostávalo, kto je jeho spojenec a kto nie. S ľahkosťou nachádzal miesta, kam uderiť, bez toho, aby ich vôbec hľadal a nepriatelia pod jeho mečom padali ako žito pod kosou. Dračí tieň ho ťahal sám a cítil, že takto to má byť, že toto je to, čo jediné vie, čo naozaj dokáže.

Keď bojoval s dobrým súperom, či to bol Tiras alebo Majster, boj bol nádherný ako hudba, ako tanec dvoch čepelí. I teraz tancoval, ale sám. Viac nešlo o nepriateľov, ktorých bolo treba poraziť, ani o spojencov, ktorých bolo treba ochrániť, išlo len o ten spev ostria, o ten tanec meča, keď v bystrých pohyboch a v pôvabných oblúkoch rezal cestu vzduchom a nachádzal cieľ v telách protivníkov. Bol to ten dychberúci chaos krútiaci sa okolo Cidraya, ktorý bol jeho stredom, pohlcoval ho, až sa stali jedným, jedným mečom, jednou čepeľou tancujúcou uprostred boja, nezastaviteľnou a o to ohromujúcejšou.

Ak by sa bol Cidrayo zastavil, zostal by zhrozený sám nad sebou, pretože celý bol zašpinený od navarezskej krvi. Na bledej tunike s rebelským znakom, ktorú mal prehodenú cez brnenie, sa černeli stá krvavých škvŕn, no on sám okrem pár modrín nemal žiadneho zranenia. Ak by sa bol zastavil, uvedomil by si, že za sebou necháva zem pokrytú mŕtvolami, že kdesi stratil palicu, ktorá mu mala ukazovať správny smer, že Tirasov hlas k nemu dolieha z väčšej diaľky ako by bolo dobré. Lenže Cidrayo sa nezastavil a s mysľou stratenou v boji prenikal hlbšie medzi nepriateľov.