Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XXVI.

Bol to Javan, kto ju chytil. Nechápala, ako sa tam tak rýchlo dostal. Chcela sa mu vyšmyknúť, ale on bol o toľko silnejší ako ona! Zviazal ju pevne, až sa jej povrazy zarezávali do rúk a ani tak ju nepustil. Naozaj nechcel, aby zdrhla ešte raz. Zakrátko sa ukázal aj Naen, celý zadychčaný. Tao na jeho tvári videla prekvapenie nad Javanovou rýchlosťou, úľavu aj hnev. Ticho stála na mieste, hľadiac do zeme a dúfajúc, že sa na nej nevyzúri. No Naen bol priveľmi vyčerpaný po dlhej naháňačke, takže sa na ňu iba zlostne zamračil. Pohľadom jej však sľúbil, že skutočná búrka ešte len príde. Potom ju poodstrkovali až k miestu, kde mali tábor. Tej noci už nikto z nich nezaspal.

~♢~

Zvyšok cesty sa tiahol v ponurnej nálade, nikto z nich neprehovoril slova. V diaľke už bolo vidno hradby kráľovského mesta a na hradskej stretávali čoraz viac pocestných. Kým boli naokolo polia a lesy, ešte sa jej dalo dýchať, ešte boli ďaleko. S prvým pohľadom na mesto však ovzdušie oťaželo a svojou osudovosťou ju tlačilo k zemi. Ak by šli peši, nedokázala by spraviť ďalší krok. Lenže kone jej pocity nezdieľali a s neúprosnosťou hodín klusali vpred.

V mysli sa jej ako prízrak objavil obraz grófa. On sám ju neľakal, to nie, za titulom sa skrýval len namyslený chrapúň, ale on vždy vedel ako potrestať ľudí a na šibenicu posielal aj za menej. Napadlo ju, čo všetko jej môže ešte pred popravou spraviť, ale tie myšlienky jej len preleteli hlavou. Nedokázala sa pri nich zastaviť alebo sa ich báť, hoci dobre vedela, že niektoré zverstvá sú horšie ako smrť, hlavne pre dievča, ale myseľ jej ako v kliešťach zvieralo čosi väčšie. Ten prvotný strach, že to všetko skončí, a tak náhle ako keď sa sfúkne sviečka a celý jej život jej zrazu pripadal tak prázdny... Nikdy som si nemyslela, že som tak zbabelá, preblesklo jej hlavou.

V blízkosti hradieb sa ich pochod spomalil. Poludnie už dávno prešlo, a tak sa do mesta nehrnuli také davy ako by to bývalo ráno, ale i tak ich množstvo ľudí a vozov prinútilo pribrzdiť kone do pomalého kroku. Keď prišli k bráne, stráže si ich podozieravo premeriavali, ale Naenov namosúrený pohľad ich zastavil pred kladením hocijakých otázok. Prešli dovnútra a vysoké múry hradieb sa za ňou týčili ako steny väzenskej cely. Srdce jej poplašene búchalo. Lapený vtáčik, čo slobodu viac neuzrie.

Prešli cez chudobnú štvrť a vnútorné hradby. Pestrofarebné meštianske domy sa Tao striedali pred očami, ale ona nič nevnímala. Spomienky ju vzali späť do Rovizu, keď bola ešte dieťa, keď bol otec ešte s nimi a mama bola zdravá. Vtedy bolo všetko v priadku. Ešte si matne spomínala na ten hrejivý pocit, že ju mal niekto rád. Znova preklínala teň deň, keď sa dozvedeli otcovej smrti. Vtedy sa celý svet stal ľadovým. Nenávisť ju uniesla ako víchrica a priviedla sem. Naozaj jej celý život smeroval k poprave? Až teraz videla všetky reťaze, ktoré je odvtedy zväzovali a riadili každé jej rozhodnutie. Veď ona nebola nikdy slobodná! Ale to predsa vedela... Myslela si, že je to jej povinnosť, pomstiť sa. Bola to hlúposť. Premeškala, všetko premeškala, sama od seba nespravila ani jedno dobré rozhodnutie. Nie, jedno spravila a tá spomienka sa jej výsmešne drala pred oči, lebo ono ju nakoniec dovedie k šibenici.

Prečo ho vôbec musela stretnúť? Aby si na chvíľku začala myslieť, že svet predsa nie je taký zlý, a keď uverila tej falošnej nádeji, ktorú nikdy ani nechcela, aby sa jej všetko tak kruto odobralo? Bol to snáď nejaký boží trest za všetky jej hriechy? Vedela dobre, že je odpad spoločnosti, ale okolo nej sa dialo toľko zla, že jej skutky sa v tej tme výborne stratili. Až v porovnaní s Cidrayovou čistou dušou si uvedomila, čo je zač. Tá jeho naivná dobrota, ktorá nedávala žiadny zmysel a ktorá ju priťahovala ako svetlo nočného motýľa, to je dôvod, prečo zmäkla. A ona ho zradila. Chcela by ho požiadať o odpustenie, ale jeho už nikdy neuvidí. Neuvidí jeho, ani andalónske lesy, ani bystriny potokov, ani chladivý dážď, už nebude jesť pečeného zajaca a spať pri ohni, s nikým už nepôjde do hostinca na jej obľúbenú kapustnicu...