Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XXVIII.

Práve keď si myslel, že ho postretlo povýšenie a uznanie, ukázalo sa, že to bola najväčšia smola jeho života. Nebol hrdý na to, že ušiel, ale nestálo predsa za to umrieť.

Keď sa Naen dostal na hradskú, prestal bežať. Z dlhého boja a neustáleho behu ho bolelo už celé telo. Ale to nie je nič oproti tomu, čo sa mu stane, keď gróf zistí, že nesplnil úlohu. Ako sa z toho dostane? Nič mu nepomôže zvaliť vinu sa strážcov - sú mŕtvi. Gróf potrebuje niekoho živého, na kom by sa vyzúril a to bude práve on. Má vôbec zmysel vracať sa? Prečo by neušiel? Pretože ak ho stretne niekto, kto si bude chcieť u grófa niečo vyžehliť, skončí hádam ešte horšie. To by musel odísť z krajiny, ale kam by šiel? Po jilánsky nevedel a v Gildsku platí stanné právo. Tam sa nežije dobre nikomu, len tým najvyššie postaveným. Usilovne rozmýšľal, ako sa z toho dostač. Javan je ešte predsa nažive a je zranený. Ak by sa mu podarilo pred grófom zhodiť vinu na neho...

Ani nevedel ako a ocitol sa až pred grófovou kúriou. Na dvore videl zopár vojakov a medzi nimi i Javana. Košeľu mal len prehodenú cez plecia, takže bolo vidno obväzy na jeho ramene. Bolo zvláštne, že sa pohybuje s takou ranou. Ale videl aj jeho železné svaly a staré jazvy a zrazu mu bolo jasné, že z neho obetného baránka tak ľahko nespraví. Javan pokynul ostatným vojakom a kým sa Naen stihol spamätať, obkľúčili ho.

„Kráčaj," povedal Javan miesto akéhokoľvek vysvetlenia a ukázal k dverám do domu. Naen kútkom oka zachytil zachmúrenú tvár v okne najvyššieho poschodia. Nemal sa vracať.

Nasledoval Javana až do izby na hornom poschodí. Nemalo zmysel sa o nič poskúšať, za ním kráčali dvaja ozbrojení vojaci. Javan otvoril dvere a vošli dnu. Vojaci zostali čakať pred dverami. Gróf sa ešte vždy pozeral von oknom a Naen poznajúc grófske návyky si kľakol na drahý koberec až z kdesi z Raresadu.

„Naen Keon," oslovil ho po chvíli ticha. Naen toto všetko poznal. Túto situáciu zažil už veľakrát, no nikdy nie na mieste odsúdenca. Vždy stál pri dverách, na stráži, ako teraz Javan. Vedel, čo bude teraz nasledovať. Obviní ho, potom ho pri troche šťastia nechá niečo povedať na obranu. Nie, že by to niekedy bral do úvahy. Potom ho dá odviesť do žalára a svoj osud sa dozvie asi najskôr v deň popravy. Pri myšlienke na šibenicu sa mu stiahlo hrdlo. Nikdy si nemyslel, že mu už Deamor dýcha na krk. Deň, v ktorý ho bohyňa smrti zavedie medzi hviezdy je blízko...

„Javan Hayin nám povedal všetko, čo sa stalo. Nechal si ujsť rebelského špeha, ktorý urazil náš majestát a následne ti ušla aj zradkyňa Tao Inzure. Čakali sme, že je opäť chytíš, ale ty si sa vrátil s prázdnymi rukami. Mám pochybnosti o tvojej lojálnosti."

„Nie, pane! Som vám úplne oddaný!"

„Kde sú ostatní vojaci, ktorých si si vyžiadal na pomoc?"

„Sú mŕtvi, pane..."

„Čože?"

„Prenasledovali sme Tao, keď sme narazili na toho slepého Rebela... Vaša milosť sa s ním už strela a viete čoho je schopný..."

„A ty si zbabelo ušiel."

„Považoval som za svoju povinnosť dať vám vedieť..."

„Mlč! Ešte sa rozhodnem, čo s tebou urobím. Musím však povedať, že som hlboko sklamaný." Gróf mávol rukou, čím dal znamenie Javanovi, aby ho odviedol do žalára. Naen rozmýšľal, čo gróf teraz urobí. Ak by teraz vyslal svojich mužov, možno by sa mu podarilo utečencov dolapiť a jemu samému by svitlo na lepšie časy. Lenže v Marolere nemal veľa vojakov a polovica z nich bola už mŕtva...

~♢~

„Čo si to robil?" opýtala sa opatrne. Odkedy sa znova stretli, hovorili spolu len málo. Nevedela, ako sa má správať.