Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XXXVIII.

Bolo leto a svitalo veľmi skoro. Keď Gardisti zaútočili s prvými lúčmi slnka, väčšina Andalónčanov ešte spala, no krik stráží a hukot zbraní ich rýchlo prebudil. Tí, čo mali v tú noc pohotovosť boli na nohách okamžite a vychystaní v priebehu chvíle, keďže spali s čižmami a poloustrojení, so zbraňami na dosah ruky. Strelci sa driapali na hradby a spolu s nimi i vojaci, čo mali na starosti obsluhovanie menších kameňometov, ako boli balisty a mangonely. Niekoľko ďalších malo za úlohu zaobstarávať nové šípy a strely, aby sa neminuli.

Až zvrchu hradieb bolo vidno, čo sa vlastne deje. Gardisti pritiahli bližšie svoje katapulty, balisty a hrôzostrašné trebuchety a začali ostreľovanie. Sprvu triafali pomimo, no po niekoľkých pokusoch sa im podarilo dobre zamerať a strely narazili na kameň.

Hradby boli nové a dobre postavané, pod navarezskými ranami sa ani nezachveli. No nemohli sa príliš tešiť, bol to len prvý útok. Niektoré strely padali aj za hradby. Kamene zrúcali niekoľko stanov a privalili zopár vojakov.

Aj andalónske stroje sa činili, no boli menšie, pretože sa museli pomestiť na ochodze, a mali menší dosah. Len málo striel sa dostalo až ku Gardistom.

Keď odbíjalo poludnie, vyrazili dopredu aj navarezskí lukostrelci a kušiari. Chceli ukázať, ako vyzerá celá ich strelecká sila. Šípy pekným oblúkom vzlietli k hradbám. Prvá salva narazila na kameň, druhá, keď sa trochu priblížili, letela aj za hradby. Navarezské šípy s červenými letkami si našli svoje obete. Andalónčania sa kryli za všetkým možným a odpovedali rovnakým spôsobom. Vyzeralo to, že Gardisti sa na pláni pred mestom nemajú čím kryť. Lenže oni boli pripravení - pozdvihli vysoké štíty a belaso operené šípy sa do nich neškodne zapichli. Takto to pokračovalo do západu slnka. Padali muži, no straty boli príliš malé, aby sa im venovala pozornosť.

Nasledujúce dni vyzerali veľmi podobne. Navarez ich zasýpal krupobitím šípov a vrhnutých balvanov, že bolo až neuveriteľné, odkiaľ toľko streliva berú, hlavne ak okolo Marolery boli samé polia, na ktorých nájsť také veľké kamene bolo nemožné. Žeby to boli pozostatky Wazurry privezené na vozoch?

Vždy, keď mali Gardisti dostrel za hradby istý, posielali horiace šípy. V medzihradbí našťastie nebolo veľa domov, a aj tie boli učupené pri vnútorných hradbách, takže nevznikali obrovské požiare, ale nejaký vojenský stan sa zapálil takmer vždy. Ich hasenie bola prakticky jediná práca radových pešiakov, ktorí nevedeli strieľať z luku či kuše, a tak sa nemohli zapojiť do boja. Prvé dni boli spokojní, že nemusia na hradbách nastavovať krk, ale po čase boli nečinnosti plní až po uši. Znepáčilo sa im len sa prizerať, ako iní bojujú a sami nemôžu priložiť ruku k dielu.

Andalónski velitelia však čoskoro vymysleli robotu aj pre nich. Navarez šípmi nešetril a za hradbami ich pristáli stovky. Stačilo ich iba vyzbierať a doplniť si nimi vlastné zásoby. Dokonca aj šípy, ktoré boli zničené a nedali by sa znovu vystreliť, mohli byť ešte raz využité. Dolámané hroty sa spolu s črepmi a úlomkami kameňov naložili do hlinených džbánov, ktoré sa následne zapečatili. Takéto nádoby potom mohli byť vystrelené z manglonelov. Pri náraze sa rozbili a úlomky z nich sa rozprskli naokolo. Navarezským ťažkoodencom také čosi síce nemohlo nijako ublížiť, ale ak zaleteli k menej ozbrojeným pomocným zborom alebo k ťažným zvieratám, ktoré ťahali bojové stroje, dokázali napáchať slušnú paseku.

A či niekomu napadlo, že pomocné zbory Navarezskej ríše sú tvorené zajatcami porazených krajín? Že ich Navarez biedne ozbrojil, pretože mu na nich nezáleží? Že nechcú bojovať, ale byť doma pri svojej rodine? Nie, nikto nad tým nerozmýšľal a keby aj, hneď takéto myšlienky zahnal preč. Nebolo múdre súcitiť s nepriateľom. Či by potom nezaváhali, keď budú zdvíhať luk alebo meč? Či nepozýva každé zaváhanie smrť? Títo vojaci museli predsa myslieť najprv na svoju rodinu, prečo by sa teda mali starať o rodinu nepriateľov?

Veru, strašná je vojna. Učí človeka zabíjať. Včera kameňom, dnes mečom, ktoviečím zajtra. Každý deň vymyslí niečo účinnejšie. A ľudia zabúdajú, že sú ľuďmi.

~♢~

Gardisti sa každým dňom odvažovali prísť bližšie k hradbám. Andalónskych striel bolo vždy menej ako tých navarezských, a tak ich mohli obrancovia nanajvýš spomaliť, nikdy nie zastaviť. Lenže Gardisti sa ani príliš neponáhľali. Obrovité baranidlo, ktoré chceli pristaviť k bráne sa presúvalo len sťažka a pomaly a ostatní vojaci sa pohybovali zarovno s ním. Napokon prišli na úroveň, keď mohli mieriť na jednotlivých vojakov pohybujúcich sa na hradbách. Straty boli čoraz vyššie. No iba na andalónskej strane, pretože navarezské štíty boli veľké a nepoddajné.

Postupne prišiel rad aj na Rebelov, aby pomohli pri ochrane hradieb. Na Tao zavolali ako na jednu z posledných. Predtým už držala niekoľko hliadok, no zatiaľ ju ešte neposlali bojovať. Keď tá chvíľa prišla, nebola tak oduševnená ako iní. Myslela si, že ju osud Andalónie ani veľmi nezaujíma. Za to, že je tu, mohla vlastne iba jedna osoba. No keď vyšla hore na hradby a zazrela z diaľky navarezskú armádu, to živé mravenisko vojakov, a keď si predstavila, že všetci títo sa hrnú do tohto mesta, ktoré bránila hŕstka vojakov, nebolo jej to všetko jedno.

Kým boli Gardisti mimo dostrelu, strelci vlastne nič nerobili. Kontrolovali svoje zbrane, raz za čas vymenili tetivu, doplnili si šípy. Niektorí odpočívali, no všetci boli v strehu. Potom zatrúbil poplašný roh a všetci vyskočili na nohy. Skryli sa za výstupky cimburia a kútikom oka sledovali, ako sa k nim blíži nová vlna Gardistov. Keď sa dostatočne priblížili, dostali znamenie na útok. Tao napla svoj luk tak, že jej jemné pierka šípu šteklili líce. Z tejto diaľky bolo nemožné mieriť na konkrétneho vojaka, tak strelila do najhustejšieho kŕdľa nepriateľov. Na povel vzlietol mrak šípov a vzniesol sa na Gardistov. Niektoré nedoleteli - zaiste to boli šípy vystrelené menej kvalitnými rebelskými lukmi alebo strelcami, ktorý nemali čas sa poriadne naučiť strieľať. Bohužiaľ, takí tu tiež boli. Dievčatá a chlapci príliš mladí na to, aby ich vzali do armády. Pretože Rebeli si nevyberali. Do svojich radov prijímali každého, kto dokázal udržať zbraň. Tiras mal napokon pravdu. Rebelmi sa stanú všetci tí, čo i len náznakom bojujú proti Gardistom.

Gardisti pozdvihli štíty a šípy sa zapichli do nich. Niektoré ale preleteli cez škáry a narazili na živé telá. Niekoľko vojakov padlo a tým sa uvoľnil priestor, kade mohli preletieť novo vystrelené šípy. Padli mnohí, ale vojsko sa ani len nezachvelo. Veď bolo toľko ďalších ľudí, toľko vojakov! Teraz už i Gardisti zdvíhali svoje luky. Šípy lietali z jednej i z druhej strany, buď sa netrafili alebo zabíjali. Armáda pochodovala čoraz bližšie a čoraz lepšie sa mierilo na jednotlivých vojakov. No i oni o to presnejšie strieľali na obrancov.

Tao strieľala tak rýchlo, ako len mohla. Trochu odpočinku si dovolila až keď minula celý tulec a musela počkať, kým jej donesú nové šípy. Oprela sa chrbtom o cimburie a privrela oči. Zrazu sa do popredia vynoril všetok ten hluk, ktorý doteraz nevnímala. Pokriky nepriateľov, ako si dodávajú odvahu. V tábore zneli vojenské pesničky. Velitelia kričali rozkazy. Nárazy kameňov do hradieb, výbuchy striel. Krik zranených. A ponad to všetko nepretržitý bzukot letiacich šípov. Všetko toto sa jej v hlave miešalo ako nejaký prečudesný odvar. Nevnímala jednotlivé hlasy, iba ich spojený nesúzvuk, ktorý ju zvláštnym spôsobom upokojoval. Bolo to len na chvíľku, no vďaka nej dokázala neskôr vnímať vojnu trochu inak ako ostatní.

Potom jeden zvuk náhle prehlušil ostatné, pretože bol tak blízko, že trhal ušné bubienky. No to nebolo zďaleka tak zlé ako ten otras. Vyskočila na rovné nohy. Vlastne nie na rovné, zostala prikrčená, aby sa nestala terčom navarezských šípov. Pozrela sa ponad cimburie. Gardisti boli teraz už celkom pri hradbách. Pritiahli baranidlo. Náraz, ktorý Tao pocítila bol náraz baranidla do Obchodnej brány. Toto bolo po prvýkrát, čo Gardisti priamo ohrozili pevné hradby Marolery.