Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XXV.

Marolera bola mesto. Ak bol Roviz veľký, ona bola obrovská. Trónila uprostred Andalónie, na brehu jej najväčšej rieky. Devätoro brán, dvoje hradieb, nespočet domov a kráľovský palác postavený na vyvýšenine uprostred mesta. Stovky ľudí prúdili cez brány dnu aj von. Jedným z nich bol aj Cidrayo. Ešte ráno sa dostal k dlhej fronte vozov, jazdcov i peších, ktorí čakali, kým sa dostali k bráne. No slnko už vystúpilo vysoko na oblohu, keď sa dostal až k hradbám. Pri dokorán otvorenej dubovej bráne lenivo stáli dvaja portieri opretí o dlhé halapartne. Občas niekomu prezreli voz, aby sa nepovedalo, ale väčšinu času tam iba stáli. Chudáci, ani rozprávať sa nemohli, nakoľko každý stál na druhej strane cesty a všetci chodili pomedzi nich. Tá zmes všetkých možných zvukov od hrkotania vozov po ľudskú vravu... Zozačiatku išla z toho Cidrayovi prasknúť hlava. No potom si zvykol a vypustil všetok ten hluk z mysle. Dával si pozor len na osoby blízko neho.

Do mesta sa síce dostal ľahko, ale dostať sa až k palácu bolo o niečo zložitejšie. Bludiskom uličiek by neprešiel, ani keby videl, a tentoraz tu nebola Tao, ktorá by mu ukázala cestu. Musel sa každých pár krokov pýtať na cestu. Jeden malý fagan sa mu ponúkol, že ho za medenák prevedie mestom. No Cidrayo pri sebe nemal čo i len jedinú mincu, a tak sa musel Marolerou predierať sám.

Za novými vonkajšími hradbami, ktorými Cidrayo práve prešiel, bolo trochu nezastavaného miesta. Bol to priestor, kde sa mali stavať nové domy. Kedysi to takto vyzeralo aj za starými hradbami, ale mesto sa rozrástlo až za brány. Preto neskôr museli postavať aj nové hradby, aby chránili celé mesto. Cidrayo by sa nečudoval, ak by to bola práca terajšieho kráľa, Aoshira, ako odpoveď na Navarezskú hrozbu.

Keď prešiel tým kúskom prázdneho priestoru, začali sa vynárať malé domy chudobnejších obyvateľov mesta. Boli naukladané bez ladu a skladu tesne vedľa seba. Kto prišiel, postavil si domček na prvom kúsku voľnej pôdy, čo našiel. Niektoré domy boli dokonca postavené na strechách iných. No napriek chudobe obyvateľstva tejto štvrte, ulice boli čisté a po prašnej ceste sa nepovaľovali odpadky. Smutnou skutočnosťou však bolo množstvo žobrákov, čo prosili o malú almužnu na každom rohu.

Zanedlho sa Cidrayo, s pomocou rád ostýchavých, no milých obyvateľov, dostal do o niečo bohatšej časti Marolery. Namiesto hliny boli na zemi položené mačacie hlavy a domy mali kamenný základ, hoci steny a strecha boli ešte drevené, ako pri chudobnejších domoch. Hlavná cesta sa rozdeľovala na viacero menších, a spolu s ňou aj dav ľudí putujúcich do mesta. Tam, kde sa križovali väčšie ulice, sa vytvárali malé námestia. Na niektorých zastavovali obchodníci so svojimi vozmi a ponúkali domácim svoj tovar.

Pri vnútorných hradbách už žiadni strážcovia nestáli. Brány boli dokorán otvorené a viedli cestujúcich do bohatších častí mesta. Ulice boli širšie, námestia priestrannejšie, domy honosnejšie. Čím bol bližšie k palácu, tým vznešenejší ľudia tam žili. Niektorí ani nechodili pešo, ale nechávali sa niesť na nosidlách. Ich sídla už neboli obyčajné domy, ale priestranné mramorové vily. Tu už ľudia neboli takí milí a ochotní ako v chudobnejších štvrtiach, a tak Cidrayo len s istým úsilím pokračoval v ceste cez spleť ulíc a uličiek. Cesta sa začínala dvíhať. Bolo to dobré znamenie, že ide správnym smerom k palácu.

Samotný zámok bol tiež obkolesený menšími hradbami. Pri jedinej bráne stáli štyria portieri a svoje povinnosti si plnili dôslednejšie ako tí pri vonkajšej bráne do mesta. Keď k nim Cidrayo prišiel, svojimi halapartňami mu skrížili cestu.

„Žobrač do zámku nepúšťame," ozval sa jeden zo strážnikov.

„Nie som žobrač," ohradil sa Cidrayo. „Nesiem list kráľovi."

„Chcem ho vidieť."

Cidrayo spod košele vytiahol list, ktorý tam schovával a ukázal ho strážcovi. Ktovie, čo bolo na obálke napísané, ale neprelomilo to strážcovu nedôveru.