Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XXIII.

Takže predsa len nevystrelila, rozmýšľal Cidrayo popri tom, ako utekal pomedzi stromy. Myšlienky sa mu stále vracali k tomu okamihu, až si musel zakázať na Tao myslieť. Rozmýšľať bude môcť koľko chce, keď bude v bezpečí. Cítil, že sa ochladilo a za pár chvíľ bude noc. V tme sa svojim prenasledovateľom ľahko stratí. Musí vydržať aspoň kým sa zotmie.

Bežal veľmi rýchlo a nepáčilo sa mu to. Nohy musel dvíhať vysoko, aby nezakopol o nejaký konár a palicou hmatal pred sebou, aby nevrazil do stromu. Ozývalo sa hlasné klop-klop-klop, keď palica udierala o drevo. Les bol hustý a Cidrayo sa len s námahou vyhýbal toľkým stromom. Hnevalo ho, že jeho palica prezrádza vojakom, kde je, ale bez nej by sa lesom predieral len ťažko. Počul, že vojaci napredujú o čosi rýchlejšie ako on. Majú lampáše alebo je ešte tak svetlo?

Zastavil sa a zohol. Našiel na zemi niekoľko krátkych konárov. Podarí sa mu zmiasť vojakov? Napriahol sa a dúfal, že netrafí nejaký strom príliš blízko. Odhodil konár a hneď za ním ďalší a ďalší, každý o čosi ďalej. Pár ich narazilo na strom a hlasno sa to ozvalo. On sám sa potichu pobral presne opačným smerom a počúval, čo robia vojaci.

„Kde je?"

„Išiel tade!"

„Nie, tade!"

„Ale potom zmenil smer!"

„Ticho! Rozdeľte sa! Do každej skupiny jeden lampáš!"

Takže predsa len mali lampáše! Tma už musela byť riadne hustá, ak ich potrebovali. Počul, ako sa rozdelili na dve skupiny. Jedna išla smerom, kam hádzal konáre a druhá sa blížila k nemu. Kráčal opatrne preč, no príliš pomaly a vedel, že ho čoskoro dobehnú.

Musí sa zbaviť toho s lampášom, po tme budú bezradní. Dokáže ale ujsť, kým nepribehne druhá skupina? To vyrieši neskôr, najprv musí zistiť, ktorý z vojakov má lampáš. Nastražil uši. Akiste to bude ten vpredu, on udáva smer. Nekráčajú tesne vedľa seba, snáď si myslia, že ho tak skorej nájdu.

Spravil ešte pár krokov a chrbtom sa oprel o široký kmeň stromu. Teraz si počká, kým prejdú okolo. Potichučky tasil meč a zamyslene ho obracal v ruke. Ktorou stranou má udrieť – ostrou alebo tupou? Nechce ich zabiť, najmä po tom, ako počul príbeh Tao. Koľkí z nich majú doma rodinu, o ktorú sa treba postarať? Lenže prichádza vojna a oni sú nepriatelia. Sú to muži človeka, čo sa zapredal Navarezu. Keď príde bitka, koľkých by zabili oni? Ale môže vari on o tom súdiť? Môže on rozhodovať o tom, komu zobrať život? No už sú tu. Dvaja sa blížili k stromu, za ktorým stál, a jeden z nich mal lampáš. Tak zabiť, nezabiť?

Prešli okolo neho. Pohol sa a oni sa otočili. Jeden vykríkol. Druhý už nestihol. Meč sa zaboril hlboko a tak mäkko... Bolo to ohavné, ako ľahko ostrie prešlo cez telo človeka a preťalo život. Vojak padal k zemi dlho, veľmi dlho, príliš dlho... Cidrayo sa zahnal mečom ešte raz a k zemi padol aj druhý, ale tento padal rýchlejšie. V ušiach mu zvonili Majstrove slová: „Nikdy neber život nadarmo." Nemal čas ich počúvať. Nohami našiel na zemi lampáš a rozšliapal ho. Počul, ako ostatní vojaci kričia na druhú skupinu. Všetci sa pýtali: „Kde je?" ale nikto nevedel odpovedať. Išiel preč. Najprv pomaly, potichu, potom sa rozbehol. Začuli ho a dali sa za ním. Potácali sa po tme, nedokázali ísť tak rýchlo ako on. Niekto sa potkol.

Musí ujsť čo najďalej a skryť sa, kým ho nedobehne druhá skupina s posledným lampášom. No kde sa schová? Niekde tu mala byť rieka a pri nej možno rastie tŕstie. Lenže tŕstie šuští, stačil by najmenší pohyb a začuli by ho. Lístie mu hlasno chrapšťalo pod nohami. Takto rieku aj tak nenájde. Obe skupinky vojakov sa spojili. Rýchlo, kde sa ukryje?

Vylezie na strom. Pri hľadaní sa nebudú pozerať vysoko a ani lapáš predsa ďaleko nedosvieti. No ak by ho našli, nebude mať kam ujsť. Buď ho zostrelia alebo zoskočí a bude bojovať. Oni zahynú a on nevyviazne bez zranení. Začal sa šplhať na jeden zo stromov. Dúfal, že ho nenájdu. Nie kvôli sebe, ale kvôli nim.