Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XIV.

Vonku zase pršalo. Jeseň sa neodbytne hlásila. Cidrayo si ani nestihol poriadne užiť leto, a už skončilo. Dážď padal na les už asi tretí deň bez prestania. Minulo sa skoro všetko suché drevo. Preto boli s Majstrom nejaké do lesa nazbierať. Všetko bolo, samozrejme, úplne mokré, a kým sa stihli vrátiť do jaskyne, aj oni boli premočený do nitky. Teraz bez slova sedeli pri ohni, ohrievajúc sa a dúfajúc, že sa mokré drevo vysuší skôr, ako to suché dohorí.

Cidrayo zazíval. V takomto počasí by chcel ísť akurát tak spať, hoci ledva minulo poludnie. Dážď šumel a oheň praskal. Chlapca to uspávalo. Prečo teraz nič nerobia? Ak by išli šermovať, razom by ho to prebralo, ale Majster teraz nad niečím očividne rozmýšľal.

Cidrayo si vzdychol a ľahol si na zem, s rukami za hlavou. Rozmýšľal nad svojím otcom. Vôbec si naňho nespomínal. Aj keď... Vlastne sa mu podarilo vybaviť si jednu spomienku, hoci to boli len útržky a ani si nebol istý, či si to celé nevymyslel.

Otec ho držal na rukách. Mama stála hneď vedľa a plakala. Stáli vo dverách malého domčeka v Zzorgu, kde bývali. Pršalo tak, ako dnes. Potom ho zrazu na rukách držala mama. Pozerala sa na otca, ako mizne v daždi. Už sa nevrátil. Nikdy. Cidraya zhrýzala tá otázka. Prečo? Prečo odišiel? Prečo umrel? A kto vlastne bol? Vedel, že mama ho ľúbila a priveľmi ju to bolelo, takže nedokázala o ňom rozprávať. Možno mu o ňom raz chcela povedať, ale nestihla to. Párkrát sa opýtal Majstra, ale ten mu iba povedal, že raz mu všetko povie. Ale kedy bude to raz?

„Cidrayo?" Chlapec zdvihol hlavu, keď ho Majster vytrhol zo zamyslenia.

„Čo si myslíš - si už pripravený bojovať so skutočným mečom?"

Cidraya táto otázka zaskočila. Prečo sa ho pýta? Veď Majster to musí vedieť lepšie ako on. Čo má odpovedať? Chcel by povedať áno, ale čím dlhšie bol s Majstrom, tým viac si uvedomoval, koľko toho ešte nevie.

„Neviem. Som?"

Majster sa usmial. Kedysi by Cidrayo odpovedal kladne a skákal by po strop jaskyne od radosti. Teraz Majster vedel, že pripravený je. Okrem toho na súboje so skutočnými mečmi bolo potrebné prejsť čim skôr, aby si chlapec zvykol na váhu ocele, a na nabrúsené ostrie.

„Každý šermiar má svoj vlastný štýl boja," začal Majster po chvíli ticha. Cidrayo so záujmom počúval.

„S tým súvisí aj typ meča, aký používa. Niektoré sú vhodnejšie na bodanie, niektoré na sekanie. Sú ťažké i ľahké, dlhé, krátke, s jedným alebo dvoma ostriami. Jednoručné a obojručné. Je ich nespočetne veľa druhov. Raresadské šable a jatagány, jilánske schiavony, varunské šašky, navarezské obojručné meče, jedenapolručné meče pre jazdu, rapíry a kordy zo západu a katany z východu."

Na to Majster vytiahol z pošvy jeden z mečov a podal ho Cidrayovi. Bol to meč pomerne dlhý - mohol mať aj dva lakte. Čepeľ bola kvalitne nabrúsená z oboch strán. Rukoväť bola očividne zhotovená pre väčšiu ruku, ako bola tá Cidrayova. Boli na nej nejaké vzory. Po chvíli premýšľania prišiel chlapec na to, že rukoväť zobrazuje nejakého vtáka, ktorého rozprestreté krídla tvorili záštitu. Na čepeli, tesne pod rukoväťou bolo niečo vyryté. Nejaký nápis.

„Je tam napísané Orol, to je meno tohto meča. Sprevádzal ma v mnohých bitkách a na túto čepeľ sa vždy dalo spoľahnúť."

Cidrayo prikývol. Vedel si predstaviť, ako Majster bojuje práve s týmto mečom.

„Ty sa ale budeš učiť bojovať s týmto mečom," hovoril ďalej a podal Cidrayovi druhý meč.

Tento meč nebol tak dlhý ako Orol a mierne zahnutá čepeľ bola nabrúsená len z jednej strany. Rukoväť bola pre jednu ruku a bez záštity.

„Toto je šaška, typický varunský meč. Čepeľ je jednosečná, a podľa mňa vhodnejšia pre teba. Nemá záštitu, takže si budeš musieť dávať pozor na prsty, ale aspoň ťa to naučí obozretnosti."

Cidrayo zamyslene prešiel prstami po čepeli. Na šaške nebolo nič napísané.

„Ako sa volá?"

„Čo? Ten meč? Nijako."

„Prečo? Ten váš má meno."

„Nie veľa mečov má meno. Iba naozaj hodnotné a povestné meče alebo meče ukuté obzvlášť schopným kováčom majú svoje meno."

„A ten váš - Orol - je teda slávny? Alebo iba od dobrého kováča?"

Majster sa zasmial: „Oboje. Nenájdeš veľa slávnejších mečov a kováčov lepších ako ten, čo ho ukoval, ešte menej."

Cidrayo žasol. Naozaj je Orol taký slávny? Je potom aj Majster slávny? Čím viac sa z takýchto náhodne utŕžených viet dozvedel, tým mu Majster prišiel čoraz viac záhadný a tajomný. Kto to je naozaj?

„A čo ten tretí meč? Ten má nejaké meno? Ten, ktorý ste mi vtedy dali. Na ďalší deň ma skoro udupala diviačica."

„O tom ti poviem neskôr." Cidrayov kyslý výraz hovoril za všetko.

~♢~

Majster Cidrayovi ešte dlho rozprával všetko možné o mečoch a až potom mu dovolil šašku aj vyskúšať. Pred prvým súbojom so skutočnými mečmi však musel Cidrayo niekoľkokrát prejsť všetky postoje a zostavy, aby si zvykol na váhu a dĺžku meča.

Teraz stáli nehnute uprostred jaskyne, čelom k sebe. Majster v pravej ruke držal meč so špicom skloneným k zemi. Podobne stál Cidrayo, zvierajúc v hrsti šašku. Dlaň a zápästie mal omotané pásom jelenej kože, ktorá ho mala ochrániť pred zranením, keďže jeho meč nemal záštitu. V druhej ruke držal dubovú palicu. Už dávno zistili, že s jej pomocou je boj preňho omnoho jednoduchší.

Nebolo počuť nič okrem dažďa, ktorý stále vonku zúril. Vtedy, akoby na povel, sa obaja vrhli vpred sťa jastraby. Cidrayo švihol mečom ako prvý. Majster útok ihneď vykryl, čepeľ narazila na čepeľ. V okamihu Cidrayo skontroloval terén za sebou dubovou palicou a uhol sa skôr, ako stihol Majster odraziť šašku a zahnať sa Orlom. Čepeľ mu zasvišťala nad hlavou. Cidrayo počul úder prichádzať a včas sklonil hlavu. Vzápätí dva razy sekol. Majster sa prvému výpadu uhol a druhý odvrátil. Meče so šklbnutím odskočili od seba. Ďalšia rana prišila ešte v tom momente, tentoraz zo strany Majstra. Cidrayo počul švihnutie a na líci pocítil jemný nápor vzduchu, ktorý spôsobilo. Vedel presne, odkiaľ ide úder a pohotovo ho vykryl. Nebol však pripravený na to, že sila nárazu bude tak veľká. Zapotácal sa, ale jeho dubová palica mu pomohla nabrať rovnováhu. Stratil tak však čas a nasledujúci útok ledva odklonil plochou stranou čepele. Lenže takýto zásah neustál a spadol na zadok. Sila Majstrovho úderu mu vykrútila z ruky šašku, ktorá s hlasným zacvendžaním spadla na zem. Špička Majstrovho meča ukazovala na Cidrayovu hruď. Potom chlapec počul, ako Majster vrátil Orla späť do pošvy. Prijal podávanú ruku a vyštveral sa na nohy.

„Už sa lepšíš," skonštatoval Majster, kým Cidrayo hľadal po zemi šašku.

„Asi hej," odpovedal. Nájdený meč schoval do puzdra a oprel o stenu v jaskyni.

„Nechceš meč nosiť so sebou?" Chlapec pokrčil plecami,zaškeril sa a pripásal si šašku na opasok. Jej váha mu dodávala akýsi pocitdospelosti.