Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XXII.

Cidrayo pred domom nečakal veľmi dlho, keď sa Tao vrátila.

„Myslel som, že pobudneš dlhšie."

„Čo už," odpovedala trochu kyslo, ale hneď vykročila do ulíc Rovizu a Cidrayo musel pridať do kroku, aby jej stačil.

„Deje sa niečo?" spýtal sa jej, lebo si všimol zmenu jej nálady.

„Nie," odvrkla. „Ideme ďalej."

„Nezostaneme v Rovize na noc? Prečo?"

„Tak." Z odpovede bolo jasné, že pýtať sa ďalej by nemalo zmysel.

Tao ich oboch len tak hnala po ceste, chcela to mať čím skôr za sebou. Netušila prečo. Zradila už mnohých. Vždy si od nich dokázala udržať odstup, nikdy to ňou ani nehlo. Keď niekoho zastrelila šípom, mohla sa mu pozerať priamo do očí bez toho, aby cítila vinu. Tak prečo bola teraz tak rozrušená? Okrem toho jej pretvárka bývala vždy dokonalá. Nikto nič nezbadal až do momentu, keď bolo neskoro a on si všimol, že niečo nie je v poriadku. Čo sa to s ňou deje?

Je to kvôli tomu, že si nahovárala, že je v poriadku mať aspoň jedného priateľa? Veď už nie je malá, mala vedieť, že v živote nič nie je také jednoduché. Preto doteraz bola vždy sama, lebo vedela, že je nebezpečné púšťať si ľudí blízko k sebe. Krátka chvíľa slabosti, trochu falošnej nádeje, a teraz si nedokáže udržať chladnú hlavu.

Zrazu sa jej zmocnil čudný pocit a všetko mu chcela povedať. Nech ide inou cestou a grófovi vojaci ho nechajú na pokoji. Veď nakoniec s Rebelmi nič nemá, ten grófov muž to povedal. Ale... má ten list. Aj keby nakoniec naozaj nebol Rebel, ten list Rebeli dostanú, a ktovie, akú to pre nich bude znamenať výhodu. Spomenula si na svojho otca, ako odchádzal z domu. Ešte vždy sa usmieval. Myslel, si, že ide pomôcť Gilďanom, že onedlho sa vráti a všetci traja budú zase spolu. Jednu spomienku, vytlačila druhá. Ako k nim domov prišli nejakí cudzí vojaci a povedali im, že jej otec je mŕtvy. Pamätala si, ako sa zastrel pohľad jej mamy. Už viac nebola tým, kým bývala. Vtedy prisahala, že spraví všetko pre to, aby sa pomstila. Rebeli ju pripravili o rodinu, o detstvo, o všetko, čo mala. A aj keby mala kvôli tomu obetovať Cidraya, nemôže urobiť niečo, čo by im mohlo pomôcť. Zatvrdila si myseľ i srdce. Teda aspoň sa o to pokúsila.

Ako išli ďalej, jej nepokoj napriek všetkej snahe predsa len narastal. Lenže teraz už nemôže cúvnuť. Gróf by ju považoval za zradkyňu. Spravil by z nej štvanú zver, od čoho už teraz nemala ďaleko. Nemohla by sa v Rovize ani len ukázať. Ak by ju nechytili grófovi muži, bez jeho ochrany by ju zlynčovali ľudia, ktorých kedysi okradla, a tých teda nebolo málo.

„Patríš k Rebelom?" spýtala sa napokon. Musela to vedieť.

Takže toto ju celý ten čas trápilo, pomyslel si Cidrayo. Ale odpovedal tak, aká bola pravda.

„Zatiaľ nie."

To nebola odpoveď, v akú dúfala. Napokon ani nevedela, čo chcela počuť. Že k nim patrí, aby mohla naisto povedať: Je to môj nepriateľ? Alebo, ak by Rebelom nebol, aby ho mohla pustiť?

„Teda sa k nim chceš pridať," poznamenala.

„Asi. Neviem, čo iné by som mohol urobiť. Dúfam, že ma kvôli tomu nezabiješ." Myslel to ako žart, ale jej pri tých slovách zovrelo hrdlo.

„Nie..." Klamstvá sa jej kopili vyše hlavy. Zatiaľ sa ešte nezosypali, ale už veľa nechýbalo.

„Vieš, to že budeme stáť každý v inom tábore,neznamená, že musíme byť nepriateľmi," povedal a usmial sa ňu, lebo cítil,že je stále nesvoja. Ale namiesto toho, aby ju to povzbudilo, ešte viac jejzovrelo hrdlo. Cidrayo si myslel, že keď bola u mamy, doľahla na ňu strata otcaa tiež určite nebola nadšená z toho, že sa chce pridať k Rebelom. Sústrasťvšak vyjadriť nevedel, tak povedal to, čo povedal. Keď si uvedomil, že to nemážiadny význam, zamĺkol aj on.

~♢~

Prešli cez niekoľko polí, mlčky, nevšímajúc si okoloidúcich. Slnko sa kotúľalo dolu oblohou a pomaly sa prikrádal večer. Polia sa menili na pasienky a tie na les. A za lesom je rieka a na rieke most. Tao nedokázala tú myšlienku odohnať. Už dávno spomalila krok. Vedela, že tým na veci nič nezmení, ale už sa nedokázala ponáhľať. Pozrela sa na Cidraya. Ani, netuší, že toto sú jeho posledné chvíľky života. Prestaň takto myslieť, musela napomenúť sama seba. Nič ti to nepomôže, tak nebuď ako malá.

Tiene sa predlžovali a šero padalo na cestu. Konáre sa načahovali k tmavnúcemu nebu ako čierne prstiská a stromy začali nadobúdať čudesné podoby. Za každým krom, zákrutou už videla čakajúcich grófových mužov a vždy si vydýchla, keď zistila, že to bola len skupina stromov. Ale potom ich uvidela naozaj. Zamrzla na mieste. Stáli tam, na moste, v plášťoch zelenej farby rovizského grófstva. Pretože už bola skoro tma, mali zažaté dva lampáše, ktorými si svietili na cestu. V ich svetle dokázala rozoznať znudené tváre aj pripravené zbrane. Jeden z ich koní netrpezlivo zafŕkal a hrabol kopytom o drevo mosta, len to tak zadunelo.

„Deje sa niečo?" spýtal sa jej Cidrayo. „Kto tam je?"

Odtrhla pohľad od ľudí čakajúcich na moste a pozrela sa na neho. V hrdle sa jej spravila hrča. Znova sa pozrela na most a videla, že si ich už všimli. Prečo musela zastať tak ďaleko?

„Vojaci," odpovedala. Zvesila luk z pleca a založila šíp do tetivy.

„Grófovi vojaci?"

„Áno. Prišli si pre teba a ten list." Počul, ako sa jej trasie hlas a ako muži kráčajú smerom k nim. Položil ruku na rukoväť Dračieho tieňa.

„Odkiaľ vedeli, že ma tu nájdu?" opýtal sa, hoci odpoveď už začínal tušiť. Chcel mať istotu.

„Ja som im to povedala," hlesla a namierila šíp na Cidrayov široký chrbát. Tetiva sa s vrzgotom napla. „Daj ruky nad hlavu," prikázala potichu a on poslúchol. Vedel, ako dobre Tao strieľa a vedel, ako blízko za ním stála. Šípu by sa nijako nevyhol.

„Takže od začiatku to bola iba hra? Keď si rozprávala, ako ti zabili otca, keď si sa ma opýtala, či chcem byť tvoj priateľ, to bola všetko lož?"

„Nie!" vyhŕklo z nej. Prečo jej tak záleží na tom, aby vedel, že vtedy, aspoň raz v živote, neklamala? „Prišli za mnou až v Rovize. Hľadali niekoho s tvojím popisom a gróf sľúbil veľa peňazí... Musím sa postarať o mamu! Povedala som im, že ťa privediem k mostu..." Hovorila rýchlo, chcela mu to vysvetliť, že nemala na výber, že ona za to nemôže, ale jeho to nezaujímalo.

„Ak bola pravda, že sme priatelia, potom si predala nielen mňa, ale aj svoju dušu." Tie slová ju prebodli ako ľadový oštep. Cítila, ako sa mrazivý strach rozlieza po celom jej tele. Je to pravda? Naozaj stratila sama seba? Nevaroval ju niekto, že sa to stane, ak bude takto pokračovať? Čo s ňou bude teraz? Už nejestvuje spôsob, ako sa zachrániť? Naveky bude plniť grófove bezcitné rozkazy a vraždiť Rebelov? Prečo ju ešte nikdy nenapadlo, že takto nechce žiť celý život?

Cidrayo počul, ako sa blížia vojaci. Bolo ich veľa, zhruba pätnásť. Vedel, že proti toľkým nemá šancu, hlavne ak nevie, koľkí z nich sú lukostrelci. Ak by však chcel ujsť, Tao ho zastrelí. A možno... Možno nie. Možno strieľať nebude.

Kroky grófových mužov sa približovali. Nemá veľa času sa rozhodovať.

Rozbehol sa.

Nevystrelila.

Nemohla.

„Strieľaj!" kričal na ňu nejaký vojak, ale ona ho nepočula. Očami zastretými slzami sa pozerala, ako beží preč, hlbšie do tmavnúceho lesa. Hrot šípu sa jej triasol pred očami rovnako, ako sa triasli jej ruky. Pozerala, ako odchádza jediný priateľ, ktorého kedy mala, stále ďalej a ďalej od nej, až sa nakoniec stratil v tme, bol preč.

Vojaci dobehli až k nej. Niekto rozdával rozkazy a muži bežali ďalej do lesa.

„Čo je s tebou?" zakričal na ňu jeden. Bol to ten, ktorý na ňu čakal u nej doma v Rovize. Keď neodpovedala, otočil sa k jednému z vojakov a prikázal mu ju strážiť. Tohto nepoznala, asi bol nový, hoci nevyzeral byť príliš mladý. Vzal jej luk, ktorý doteraz stále zvierala a zviazal jej ruky za chrbtom. Teraz si myslia, že som zradila grófa, hovorila si. Je so mnou koniec.

Padala noc a vojaci zmizli v lese. V takej tme Cidraya nenájdu. Aspoň v to dúfala.