Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola VII.

Majster sa opieral o vysoký strom a jedol rybu. Druhá, tiež opečená ležala vedľa neho. Sem-tam dlhou palicou prehrabol uhlíky v ešte živej pahrebe a hodil okom na Cidraya, ktorý ešte spal s hlavou položenou na koreni smreka. Keď sa naňho pozrel, spomenul si na včerajšok. Chlapca našiel až keď slnko zapadalo. Na chvíľu ho zobudil, aby sa pri ohni usušil, ale Cidrayo bol veľmi unavený a za krátku chvíľu opäť zaspal. Majster udržiaval oheň celú noc kvôli teplu a až nadránom sa nakrátko vytratil, aby chytil niečo pod zub.

Skoro sa utopil, stačilo, aby mal menej šťastia. Majstra vedel, že to bola jeho vina. Mal poznať jeho schopnosti. Nesmie ho preceňovať, ani naňho ísť zľahka. Tomuto žiakovi treba venovať celú pozornosť.

Cidrayo sa konečne zobudil. Musel vycítiť Majstrovu prítomnosť, pretože sa hneď otočil k nemu.

„Musíš byť hladný. Tu máš rybu," povedal Majster. Čakal príval hnevu a výčitiek, ale Cidrayo si iba zobral rybu a s chuťou sa pustil do jedla. Naozaj bol veľmi hladný. Za chvíľu mal zjedené a Majster už iba čakal na búrku, ktorá pravdepodobne vypukne.

„Čo teraz?" spýtal sa napokon Cidrayo potichu a Majster videl, že je ešte stále trochu otrasený a zmätený.

„Pôjdeme ďalej popri Bonge a potom ťa naučím stavať nejaké pasce. Dneska nemusíme ísť veľmi ďaleko."

Zahasili teda oheň a Majster sa vybral na cestu nasledovaný Cidrayom. Vyšli z lesa na lúku, ktorá sa rozprestierala široko-ďaleko. Za ňou sa týčili vysoké končiare zakryté v šedivej hmle. Vzduch ešte stále voňal po daždi.

Majster sa obzrel, aby sa ubezpečil, že ho Cidrayo nasleduje a zabočil k Bonge. Bol smädný a chlapec určite tiež. Na brehu boli za pár okamihov. Rieka nebola ďaleko od miesta, kde strávili noc, ale aj tu tiekla veľmi pomaly, čo bol pravý dôvod, prečo ju Cidrayo včera nenašiel.

Majster si nabral vody do rúk a napil sa a popritom mlčky sledoval Cidraya, ako robí to isté. Keď sa napil, sňal si látku z očí a umyl si ich vo vode. Majster žasol, ako veľmi sa podobá na svojho otca. Tie isté tmavé vlasy, črty tváre, držanie tela. A pritom ho vôbec nepoznal. Iba Cidrayove belavé oči sa tak nápadne líšili od Naverových čiernych. Cidrayo si však oči znova previazal a tým prerušil niť Majstrových spomienok.

„Poďme," povedal Majster a vykročil na cestu smerom k vysokým štítom Dračích hôr. Les už bol dávno za nimi a teraz kráčali po holej tráve. Opäť hlučná Bonga ich sprevádzala ešte hodný kus cesty. Prešli okolo brodu, no po tom, ako pršalo sa voda zdvihla a teraz by tadiaľ už neprešli.

Tu Majster odbočil preč od rieky ďalej na lúku, na ktorej okrem trávy nič nerástlo. Žiadne kríky, či stromy, dokonca ani len kamene tu neboli. Cidrayo aj prestal hmatať lieskovou palicou po zemi, naozaj tu nebolo nič, o čo by sa mohol potknúť.

Ako odbočili od Bongy, svah sa začal stúpať čoraz viac. Slnko rozohnalo hmlu aj mračná, no deň ostával naďalej chladným. Aspoňže nepršalo. Kráčali ešte nejaký čas, až prišli k miestu, kde Majster zastavil. Rástol tu menší hájik, jediný hlúčik stromov na celej lúke.

„Zostaneme tu na noc," povedal chlapcovi, „no ešte predtým ťa naučím stavať pasce."

„Uhm," zamrmlal Cidrayo a Majster sa pustil do vysvetľovania:

„Pasce sa kladú na chodníčky, po ktorých zvieratá zvyknú chodievať, ale nikdy nie priamo pred ich noru, pretože tam bývajú najostražitejšie. Poď, najprv nájdeme nejaký zvierací chodník."

Majster vykročil do lesíka. Po chvíli zbadal zvieraciu cestičku, no neukázal ju Cidrayovi, len mu ju kázal pohľadať. Chlapcovi netrvalo dlho, kým chodníček našiel. Neodlišoval sa veľmi od okolitého terénu, ale predsa, po včerajšom daždi tam bolo viac blata ako inde. A v blate boli odtlačené stopy zvieracích láb.