Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola III.

Cidrayo išiel za zvukom Majstrových krokov. Viedol ho na sever, k Dračím horám. Vedel to, lebo cesta stúpala a severný koniec Zzorgu bol na kopci.

Vyšli z dediny a cesta pod Cidrayovými nohami sa zmenila. Už to nebola prašná dedinská cesta, ale lesná cestička zarastená trávou. Cidrayo si nemohol pomôcť, aby sa neotočil ešte raz k Zzorgu, hoci ho nemohol vidieť. Chvíľu len tak stál, rozmýšľajúc, čo všetko necháva za sebou, ale potom sa otočil, aby ďalej nasledoval Majstrove kroky.

Nevedel, kam ho Majster vedie. S Azyragem sa síce často potulovali po okolitých lesoch, ale teraz bol stratený. Jediná vec, ktorou si bol Cidrayo istý, bola, že sa približujú k Dračím horám.

Cidrayo o Dračích horách nevedel veľa, nikdy tam nechodili, hoci Zzorg stojí na ich úpätí. Mama mu vždy zakazovala túlať sa hlboko do lesa. Kvôli tým legendám. Prečo by sa hory volali Dračie, ak by v nich draci naozaj nežili?. Vždy mu hovorila, že draci sú väčšie ako dedinské domy, majú ostré rohy veličizné ako dospelý človek a šupiny sťa z ocele. Boli takí silní, že vedeli pohnúť skalami takými ako oni sami a dokonca vraj vedeli aj čarovať. Cidrayo týmto rozprávkam nikdy neveril. Ale jeho mama o nich nepochybovala. Vraj jeden muž raz doniesol z hôr dračiu kosť. Bola čierna ako noc a pevnejšia než kremeň. Preto tam Cidraya nikdy nepustila. Starší z dediny tiež zdieľali jej presvedčenie, takže hlboko do hory nechodil nikto. Cidrayo potriasol hlavou, aby rozptýlil myšlienky, ktoré mu tak silne pripomínali mamu.

Kráčal ďalej a sústredil sa na veci okolo seba. Vždy to bol najlepší spôsob, ako si vyprázdniť hlavu. Najprv dával pozor len na zvuk Majstrových krokov a sústredil sa, aby ich nasledoval. Taktiež si všímal svoju palicu. Hmatal ňou po cestičke, aby sa vyhol kameňom a koreňom, ktoré sa po nej krútili. Sem - tam mu halúzka brnkla do čela. Počul vietor v korunách stromov, šum lístia. Spev škovránka a drozda. Klopanie ďatľa sa ozývalo lesom. Zdalo sa mu, že neďaleko prebehla srna. Čľupnutie žaby do kaluže, do ktorej zrazu stúpil. Nedávno pršalo a v lese sa ešte stále držala vlhkosť, ale i tak bolo jasne cítiť príchod jari. Prvé kvety začínali kvitnúť. Ich vôňa vábila včely, ktorých bzučanie bolo počuť na každom kroku. Celý les žil svojím vlastným životom a v ňom tisíce vecí, ktoré by si obyčajne ani nevšimol.

Zrazu spozoroval, že už nepočuje Majstrove kroky. Tak sa zaujímal o svet okolo seba, že prestal vnímať ich pravidelný rytmus. Zastal a natrčil uši. Okrem šumenia lesa a spevu vtákov nečul nič. Započúval sa pozornejšie. Stále nič. Zľakol sa. Je stratený uprostred lesa! Hmatal palicou, že pôjde ďalej po chodníku, ale odrazu tu žiaden nebol. Musel z neho zísť. Teraz bol nahnevaný sám na seba, že súhlasil a išiel s Majstrom. Čo bude robiť, sám, stratený v lese? Vtedy začul hlas. Nebol priveľmi vzdialený, ale ani blízky. Tam je!

„Cidrayo! Kde sa túlaš?" Cidrayo sa otočil smerom, odkiaľ počul hlas a pomaly sa tam pobral. Majster chytil za plece.

„Dávaj si väčší pozor, kam kráčaš. Čo by si robil, ak by som tu nebol?"

„Ospravedlňujem sa. Dám si väčší pozor," odvrkol potichu Cidrayo, urážalo ho to. Veď Majster vie, že nič nevidí. To on by sa mal ospravedlniť.

Cidrayo nikdy nevedel skrývať pocity a ani sa o to nikdy nesnažil. Preto ho ani neprekvapilo, keď si Majster domyslel, čo si v skutočnosti myslí.

„Vidím, že sa ti to nepáči," povedal Majster, keď uvidel, ako Cidrayo zatína zuby, „ale vieš, že je to tvoja chyba, že si sa stratil," pokračoval. „Mal si si dávať väčší pozor."

„Ako to myslíte, moja chyba?" skríkol, „vari je moja chyba, že som slepý, že nič nevidím? Že sa hneď stratím? Viete si vôbec predstaviť, aké to je nič nevidieť?"

„Hľadíš iba na svoje starosti a nie na to, ako ich prekonať. Ľudia sa až príliš spoliehajú na zrak, a pritom je to ten najklamlivejší zo zmyslov. Svet sa nám prihovára mnohými rečami, musíš im len porozumieť. Pýtaš sa, či si to viem predstaviť? Tri dni som strávil v jaskyniach a tuneloch pod jedným mestom bez svetla, ktoré by mohli zbadať moji prenasledovatelia. Nevidel som ani na lakeť pred seba."

„Ale..."

„Ale to bolo niečo iné, ja viem. Toto je cesta, ktorú budeš musieť zvládnuť sám, sám sa musíš naučiť porozumieť svetu. Nečakaj, že sa vždy nájde niekto, kto ťa chytí za ruku a zavedie, kam budeš chcieť."

Majster nechal Cidraya, aby pochopil všetko povedané. Keď však videl jeho tvrdohlavý výraz, pokračoval: „Ešte jedna vec – musíš sa naučiť ovládať a to nie len kvôli úcte k starším a tým, čo ti chcú dobre." Stíchol na chvíľku a rozmýšľal, či sa Cidrayo aspoň trochu zahanbí. „Hnev, žiaľ, závisť, nenávisť... Žiadny pocit nie je zlý, ale ak ich budeš v sebe živiť, pomaly otrávia tvoje srdce a myseľ. Nauč sa ich pustiť preč."

„To sa nedá."

„Ale dá, no nie je to ľahké. Skús začať s tým, že nenecháš svoje pocity, aby s ti zrkadlili na tvári. Vieš, že sú ľudia, ktorí v tvárach dokážu čítať ako z kníh? Bojovníci sa učia predpovedať z tvárí protivníkov ich ďalší ťah. Skry svoje pocity a svoje myšlienky, zmätieš svojich nepriateľov a kým oči prezradia úmysly mnohých, teba nezradia nikdy."

Nečakal odpoveď, vedel, že najprv nad tým všetkýmpotrebuje Cidrayo poriadne porozmýšľať. Nebude to s ním jednoduché, alečasom sa snáď všetko urovná. Hlavne sa nesmie vzdať. Vykročil a pokračovalv ceste po úzkom chodníku. Sem-tam sa obzrel a očkom skontroloval, čoho -Cidrayo nasleduje.