Ľadové srdce, ohnivá duša, mocná krv.
Vždy poznáme len príbeh hrdinu. Príbeh toho dobrého.
Ale zamyslel si sa niekedy, prečo sa stala záporná postava tou zlou? Prečo sa postavila na stranu temnoty? Možno aj tu nájdeš odpoveď.
Artemis je čarodejnica...
Bežala som preč. Preč z mesta, preč zo školy, preč z čarodejníckeho sveta. Nohy automaticky vykonávali beh a dych som mala plytký. Ale nemohla som spomaliť ani zastaviť. Moja hrdosť mi to nedovoľovala. Našťastie, škola bola na úplnom okraji Glendale a neďaleko školy bol les a za ním préria. Musela som ujsť z toho rasistického miesta.
Svojou reakciou som to asi prehnala. Asi som nemala tak vybuchnúť a zvriesknuť po učiteľke, čo si myslím, čo v sebe dusím. Stala sa zo mňa skutočné Ľadová princezná. Ale, dopekla, čo som si myslela ?! Nemohla som držať zobák ?! Nie, všetko som vykričala. A teraz budem robiť čo ? Rodičia ma zabijú, keď sa dozvedia ten škandál. Som sama !
A dosť !
Nebudem to ľutovať. Je to moja voľba a necúvnem. To ani náhodou ! Rozhodla som sa správne. Proti tomuto systému sa mal dávno ktosi postaviť a ja som to teraz urobila. Ľutoval snáď Spartakus svoju voľbu ? Dobre, to nebol najlepší príklad, lebo Spartakusa zabili a jeho verných ukrižovali pozdĺž cesty a že ich bolo dosť. Ale aj tak. Spartakus sa tiež vzoprel a vytrval až do konca. A ja to vydržím tiež ! Je mi jedno, kto si o mne čo myslí. Je mi jedno, proti koľkým budem musieť stáť a koľko prekážok prekonať.
S odhodlaním som bežala cez les a hľadala jedno konkrétne miesto. Trochu som spomalila, ale zostala v pokluse. Rytmicky sa moje nohy striedali vo vzduchu a na zemi. Dýchala som pravidelne, aby ma nezačala pichať v boku a obzerala som sa okolo seba.
Jar pekne začínala aj tu v Arizone. Koruny stromov nado mnou sa hrdo pýšili na svoje krásne zdravé zelené listy, ktoré povievali vo vetre. Podo mnou šuchotalo dávno popadané lístie ešte z jesene, ktoré prežilo zimu a možno aj niekoľko ročných období. Slnko príjemne hrialo a predieralo sa pomedzi konáre stromov, aby ma mohlo pohladiť svojimi zlatými teplými lúčmi. Vedela som, kam mám bežať.
Prebehla som ešte zopár metrov a keď som zastala, pre seba sa uškrnula. Už krokom som kráčala cez lesný porast, ktorý za sebou skrýval most. Vyzeral staro a zanedbane. Niekto by sa bál, či most z drevených dosiek a lana by ho vôbec udržal, ale most bol silný, hoci na prvý pohľad tak nevyzeral.
Usmiala som sa a prebehla cezeň na druhú stranu. Rozosmiala som sa, keď som zistila, že to tam je. Mám útočisko. Skutočne ho mám !
Na tejto strane rieky bol kedysi menší hotel v prírode. Mal rozprávkovú lokalitu. Bol v tomto strašne zvláštny. Ležal pri okraji lesa, za ktorým sa nachádzali šíre prérie s horami. V krásnom polkruhu okolo hotela rástli stromy tiahnuce sa do výšky a pýšiace sa svojou zeleňou a zdravím. Vyzerali ako strážcovia budovy. V okolí hotela bolo mnoho voľného miesta, než sa trávnik stretol so stromami. Samotný hotel mal taliansky štýl a v jeho architektúre môžeš nájsť aj niečo z hradieb hradu. Moderná stavba sa stretávala s tou zo stredoveku a spolu vytvárali ohromujúci dojem. Menší dvor sa nachádzal za čiernou bránkou. Vyzeral úžasne a nemôžem uveriť, že taký hotel tu vôbec niekto postavil a potom ho len tak opustil.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
