Srdce ako ľad

35# ICE-Keď slzy vyschnú

Od Natovej smrti ubehlo niekoľko dní, možno aj mesiacov. Boli to najdlhšie a najpomalšie dni v mojom živote. Boli prázdne. Ja som bola prázdna. Cez celé srdce sa mi tiahla škaredá hlboká rana, ktorá vytrvalo krvácala. Slzy po pár dňoch došli a nahradila ich prázdnota. Nikdy som sa necítila taká slabá, bezmocná a prázdna. Na ničom mi nenáležalo.

Pokojne by sem mohol nakráčať Vyvolený a odvliecť ma. Nebránila by som sa. Načo aj? Nemalo by to zmysel. Nič nemá zmysel. Prečo sa mám vôbec snažiť, keď aj tak sa to obráti proti mne? Prečo by som mala bojovať za každú cenu? Aby ďalší ľudia a čarodejníci zomreli? Nate si nezaslúžil zomrieť. Stále nemôžem uveriť tomu, že je preč. Bojoval za mňa, hoci som mu to nechcela dovoliť a snažila sa ho odhovoriť. Bol tak tvrdohlavý a oddaný. Môj najlepší priateľ. Poznala som ho celý život.

Od nepamäti sme boli nerozluční. Pamätám si, ako mi pomohol, keď som spadla z bicykla a škaredo si oškrela kolená a lakte. Frflala som a skučala, že na bicykel už nikdy nesadnem a chcem ísť domov. Nate si vtedy ku mne sadol a bezradne na mňa a moje rany hľadel. Nakoniec si vyzliekol košeľu a opatrne mi utieral krv. Bledá košeľa mohla ísť potom do práčky, ale jemu to bolo jedno. Zdvihol ma na nohy a ponúkal mi, že môžeme chvíľu len kráčať a tlačiť naše bicykle. Po chvíli ma, dokonca, naň donútil vyliezť. Povedal mi, že ak nevyleziem, tak neuvidím vietor. Vtedy som tomu nechcela veriť. Prečo obyčajný človek ako on vidí vietor a ja čarodejnica nie? Takže vďaka tomu, že pošteklil moju zvedavosť som opäť sadla do sedla.

Smutne som sa zasmiala.

V prvý deň v škole sme si sadli spolu a jeden chlapec mi vzal moju desiatu. Kričala som po ňom a snažila sa na ňu dočiahnuť, ale bola som veľmi nízka a on vysoký. Bola som najmenšie dievča v ročníku. Vtedy prišiel Nate a s tým chalanom sa pobil. Dostal trest, ale bolo mu to jedno. Odmietal sa tomu chalanovi aj ospravedlniť a tvrdohlavo trval na svojom, že neľutuje, že sa s ním pobil. Pretože ten chalan bol zlý, nie Nate.

Na ples som chcela strašne ísť s chlapcom menom Jacob, ale ten sa na mňa ani nepozrel. Nechcela som ísť za ním ja, bolo by to čudné. Nakoniec to dopadlo tak, že som nemala ísť s kým. Predsa len som mala oči len na toho Jacoba a tak trochu som do poslednej chvíle čakala, že ma predsa len pozve. Nahnevaná, že nemám nikoho na ples som trčala doma a trucovala som. Dovalil sa ku mne Nate (asi mu Dita žalovala) a kričal na mňa, či som sa zbláznila. Povedala som mu, že na ples sama nepôjdem a on vtedy zafučal ako býk a prevrátil očami.

„Tak poď so mnou!" navrhol.

„Ale ty si pozval Kim," vrtela som hlavou.

„Nepozval. Neodhodlal som sa," uškrnul sa na mňa a podal mi ruku. Zas ma nenechal v škaredých myšlienkach a ples som si užila aj bez Jacoba.

Bola som s jeho rodinou v Kalifornii a s Natom sme sa bláznili vo vode. Vzala som mu šiltovku a utekala preč. Naháňal ma a nahlas sme sa rehotali ako blázni. Oblapil ruky okolo môjho pása a za mojich protestov ma pustil až vo vode. Špliechali sme sa a robili si napriek. Podpichovali sme sa, liezli po sebe, bláznili sa. Takmer ma utopil, ale ja som to nenechala len tak.

Presvedčila som ho na horskú dráhu, čo mu neurobilo dvakrát dobre. Nemal rád výšky a tie prudké zákruty boli posledná bodka. Okamžite ako sme opustili atrakciu, hlavu strčil do prvého koša a obsah jeho žalúdka poputoval von. Popritom sa mi stíhal vyhrážať, že mi toto nedaruje a urobí zo mňa cukrovú vatu.