Srdce ako ľad

19# ICE-Vlčia vločka

Cítila som chlad. Od mojich nôh sa do mňa zahryzával môj vlastný element. Nebol to obyčajný chlad. Mrzla som. Doslova som mrzla. Zatrepotala som mihalnicami, ktoré mi oťaželi vďaka snehovým vločkám. Nadvihla som sa na lakťoch a poobzerala sa okolo seba. Všade navôkol bol sneh. Biela prikrývka poprikrývala všetko, čoho sa dotkla. Čistučký sneh padal aj z oblohy. Bola by som si užívala ten výhľad, keby som tak nemrzla. Zrakom som zablúdila k nohám a v duchu zakliala. Chýbala mi teniska. Ako sa mi podarilo ju nechať v kontrolnej miestnosti ?! Ale moment, toto nie je Gledale a už vôbec nie Arizona ! Chcela som sa postaviť, ale bola som slabá. Akoby ma zabíjalo vlastné telo. V diaľke som začula vytie. Toto nie je dobré. Ak ma nájdu vlci, roztrhajú ma na franforce. Potešia sa čerstvej potrave. Som ich korisť. Zranená a bezvládna. Som pre vlky večerou na zlatom podnose. Prudko som sa vystrela, no do hlavy mi vystrelila obrovská bolesť. Zasyčala som. Videla som rozmazane a v hlave mi trešťalo. Bolesť v hrudi nepoľavila a okolo mňa sa zdvihla moja vlastná ľadová mágia. Vedela som, že opäť padám do temnoty, no skôr ako som zavrela oči som zbadala siluetu. Siluetu vlka.

***

„Mne sa nepáči ! Mama, je to čarodejnica."

„Prestaň s tým Cala ! Nie je to Lovkyňa."

Moje zmysly opäť začínali fungovať. Počula som hlasy a bolo mi dokonca príjemne teplo. Nemrzla som a ani nehorela. Bola som niečím prikrytá. Pokúsila som sa pohnúť prstom na ruke a výsledok bol úspešný. Som nažive, nezomrela som. Ale kto ma zachránil ?

„Náš maznáčik sa preberá," prehodil nejaký dievčenský hlas otrávene a ja som prudko otvorila oči. Pred sebou som zbadala dievča s gaštanovými vlasmi a kakaovými očami. Krčila nosom a dívala sa na mňa ako na kus hniloby. To vyzerám tak príšerne ? Všetko oko mňa bolo neznáme a začala som panikáriť. Očami som behala po miestnosti. Zistila som, že ležím na nejakom gauči, v obývačke. Kde to, dopekla, som ?! Začala som sa stavať, no niečie ruky ma zastavili.

„Spomaľ, si ešte trochu slabá," láskavo sa na mňa usmiala blonďavá žena.

„K-kde to som ? Kto ste ?" vykoktala som zo seba a prekvapilo ma, ako otrasne znie môj hlas. Chrapľavý a škrekľavý. Ani zďaleka sa nepodobal tomu môjmu. Obzerala som sa okolo seba a žena sa opäť usmievala.

„Moje meno je Tiana Whiteová," odpovedala mi. „Si na Aljaške, čarodjenica."

„Na Aljaške ?!" vykríkla som prekvapene. Ako som sa sem, pre Kirké, dostala ?! Však, pokiaľ viem, čarodejníci sa nevedia premiestniť ani teleportovať a už vôbec nie cez celé štáty. Čo sa to v tom požiari stalo ?! Ako je vôbec možné, že žijem ? A prečo som nedokázala ovládnuť svoju moc ? Prečo som sa zložila ?! A ako je možné, že vedia, čo som zač ?!

„Áno," odseklo dievča. Potom sa otočilo k žene. „Mami, mne sa to nepáči."

„Cala, nie je to Lovkyňa," zavrtela Tiana hlavou.

„Ako to môžeš vedieť ? Dobre vieš, že sú blízko. Čo ak je jedna z nich !" nedala sa takzvaná Cala.

„Moment," zasiahla som do ich rozhovoru a obe sa na mňa otočili. „Odkiaľ viete, čo som zač ?" nadvihla som obočie. Tiana otvárala ústa na odpoveď, keď sa ozval dupot krokov po schodisku a do miestnosti vošiel chalan s havraními vlasmi a iskrivými tmavomodrými očami. Keď nás zbadal, vyčaril šibalský úškrn.

„Jéj, už sa prebrala ?" Prišiel až ku mne a nahol sa na gauč. Vyvalila som oči od šoku. Premeral si ma od hlavy po päty, pričom sa stále uškŕňal.

„Ustúp, však ju desíš !" stiahla ho odo mňa Tiana a chlapec sa zachechtal.

„Ako viete, kto som ?! Vy ste tiež čarodejníci ?" zaujímala som sa a Tiana s chalanom sa zasmiali, no Cala si odfrkla.