Srdce ako ľad

11# ICE-Kocky sú hodené

Kráčal lesom a mal namierené na jeho koniec. Nohy ho neboleli, predsa len výdrž mal veľkú. Jeho topánky sa zabárali do lesnej pôdy v svižnom kroku. Listy a ihličie mu neprekážalo. Jarné teplé slnko ho hrialo na chrbte a jeho opálená pleť len tak žiarila v lúčoch. Tvár mal sklonenú a ruky vo vreckách. Nevnímal stromy týčiace sa nad ním, oblohu plnú vtákov. Lesom ho viedol inštinkt. V poslednej dobe ho spoznal pomerne slušne. Nemohol na ňu jednoducho prestať myslieť. Jej postoj sa mu nepáčil, krčil nad ňou nosom, no zároveň obdivoval jej odvahu. Nenávidel sa za to. Mal by ju nenávidieť a pritom ho fascinuje.

V poslednej dobe ju sleduje. Nie len on, ale aj jeho priatelia. Nikto netuší, čo Ľadová princezná chystá. No, väčšina si myslí, že má len silné reči. On tomu neverí. Vyzerala byť taká odhodlaná, zlostná a cieľavedomá. Niektorí prešli k nej. Má spojencov a to už niečo znamená. Čarodejníci by pred tým nemali zatvárať oči. 

So svojimi priateľmi a ďalšími málo študentmi sa snažia riaditeľa Cheopsa presvedčiť, aby sa niečo proti Artemis podniklo. Musí sa zistiť, čo plánuje, čo má za lubom a treba jej v tom zabrániť, nech je to čo chce. No, riaditeľ aj všetci učitelia mu neveria. Neveria, že Artemis Tenebrisová niečo chystá.

„Je to len mladé namyslené drzé dievča. Žiaľ získala piaty element – ľad. No, to na veci nič nemení. Nedokáže ho ovládať, musela by sa poctivo učiť a nemá odkiaľ čerpať také študijné materiály," vraveli.

On tomu neveril. Artemis je veľmi nadaná čarodejnica. Učí sa veľmi rýchlo a pozná zaklínadlá, o ktorých on nemá ani poňatia. Je mocná a inteligentná. No, toto, čo začala, je veľmi hlúpe. 

Čarodejníci sú tí dobrí. Držia svet v rovnováhe a harmónií. Upírov, vlkolakov vyvraždili, pretože sa nevedeli a ani len to, oni sa nechceli ovládať. Boli to nebezpečné netvory. Elfovia síce boli nesmierne múdri, ale bažiaci po moci a chceli si podmaniť celý svet. Tiež boli nebezpeční. Jednoducho, každá bytosť chcela byť tá nadriadená, no čarodejníci boli najmocnejší a jediní udržiavali mier a doteraz ho udržiavajú. Nerobia nič zlé. Jedine klamú ľuďom a skrývajú sa, ale čarodejník nie je rovní človeku. Má v sebe magickú silu a oveľa väčšiu moc. V ľuďoch by mohla vzbĺknuť žiarlivosť a to by viedlo k chytaniu a opätovnému upaľovaniu ako v minulosti. Ľudia by tiež chceli mať takéto schopnosti a urobili by všetko preto, aby ich získali. Viedlo by to k vojne. To, čarodejníci nechceli. Udržujú váhy v rovnováhe a ich prezradením by sa mohlo všetko pokaziť.

Zrazu začul dupot kopýt. Skryl sa medzi stromy a ticho sledoval lesnú cestu, po ktorej pred chvíľou kráčal sám. O pár sekúnd už videl čierneho žrebca a na ňom dievča. Cválali lesom a dievča sa dívalo len pred seba. Už jazdila oveľa lepšie, to si všimol. Naberala istotu a bola viacej uvoľnená. Jazdievala každý deň. Niekedy po boku čierneho žrebca bežal vlk a lietal zelený papagáj, inokedy len kôň a jeho jazdkyňa. Tentoraz boli samy. Bez povšimnutia kôň prebehol popri chlapcovom úkryte a bežal ďalej.

On sa uškrnul a zmenil sa vo svojho zvieracieho patrona. Klesol na štyri a pustil sa sledovať čierneho koňa, no udržiaval si veľkú vzdialenosť tak, aby síce svoj objekt nestratil z očí, no zároveň, aby ho jazdkyňa nezbadala. Čierny žrebec bol neskutočne rýchly, rýchlejší ako väčšina koní a zvery. Rýchlejší ako jeho prenasledovateľ. Jemu išlo len o jedno, nestratiť ho z dohľadu a možno sa priblížiť, čo najbližšie. No, spoznala by ho. Bolo to by to riskantné, keby ho videla. Predsa len pozná jeho patrona.

Ľadová princezná cválala ďalej. On za ňou, no spoznal kam beží a tak sa odpojil. Vyšli na prérie a on sa spomalil. Zastal na kraji lesa a nadobudol svoju ľudskú podobu. Oprel sa o strom a prekrížil si ruky na prsiach.