Srdce ako ľad

1# ICE- Nový začiatok

„To myslíš vážne, otec?" prekrížila som si ruky na prsiach.

„Samozrejme. Artemis, musíš tam ísť. Čakajú ťa." odvetil otec pokojne.

„No jasné. Otec, nepotrebujem tam ísť. Nechcem tam ísť," zavrčala som.

„Artemis!" ozvala sa aj moja mama. Len som prevrátila očami. Prečo tam, dočerta, mám ísť?!

„Musíš sa naučiť kontrolovať svoju silu," štekol otec nekompromisne.

„Akoby som ju neovládala," ironicky som sa zasmiala. Otec stisol pery a mama vydala zo seba podráždené zavrčanie. Takto sa hádame už pár týždňov. Je to prehratý boj s nimi, ale aj tak sa o to pokúšam. Vždy som bola taká.

„Stále tam nechceš ísť?" vošla do obývačky moja mladšia sestra Afrodita. Pobavene zavrtela hlavou a ďalej šťukala do svojho mobilu.

„Fajn," zavrčala som chladne a utekala do svojej izby. „Vyhrali ste!"

Zo šatníka som vzala kufor a začala doň hádzať všelijaké oblečenie. Akoby som tam fakt potrebovala ísť. Dokážem živly ovládať. Dokážem lietať vo vetre, môžem dýchať pod vodou, keď to potrebujem. Zem ma objíma a ponúka mi pokoj a oheň sa rozhorí na môj povel. Len jediný a to piaty element som sa nenaučila ovládať. Pretože ten je dar a nemá ho každý čarodejník. Prečo mám ísť do tej idiotskej školy?! Nechce sa mi nikam cestovať. A už vôbec nie do Glendale! Fajn, nie je to tak ďaleko od môjho domova, dokonca je to v tom istom štáte, v ktorom bývam - Arizone, ale no ták! Mám celkom Phoenix rada, tak na čo sa mám trepať do Glendale?! A ešte kvôli tomu prestúpim na tú školu. Živly som dokázala ovládať už ako malé decko, tak prečo sa mám učiť niečo, čo už viem?! Toto ani moja sestra Afrodita nechápe. Nerozumieme si v tomto. Ona sa do Gledale teší ako na Vianoce, zatiaľ čo mňa ide šľak trafiť. Pche! Však ja im ešte ukážem!

Nahnevane som hádzala oblečenie do kufra a preklínala, že vôbec taká škola existuje. Akoby mi jedna ľudská nestačila, kde ledva zvládam matiku. Teraz sa tam unudím na smrť alebo čo?! Navyše tu mám niekoľko priateľov. Nechcem odísť a prežívať všetko od začiatku. Nie! Doteraz som si pekne strážila svoje tajomstvo o tom, že som čarodejnica, zvládla by som to aj naďalej. Ale nie, ja sa musím naučiť ovládať svoje sily, akoby som to nevedela. Náhodou viem a ako! Som samouk a zatiaľ sa mi slušne darí.

Niekto zaklopal na dvere a vošiel dnu.

„Balím sa," zavrčala som.

„Viem. Srdiečko, vieš, že tam musíš ísť. Len dospievaš a tvoje schopnosti sa ľahko vymknú spod kontroly," ozval sa mierne mamin hlas a ja som si povzdychla.

„Mami, ja tie živly viem ovládať už od detstva. Nepotrebujem tam ísť. Ja som spokojná tu vo Phoenixe," zamumlala som, no vedela som, že mama ma počuje. Má skvelý sluch. Však jej patron je králik.

„Ale patrona si ešte v sebe neprebudila, mám pravdu?" nadvihla obočie a ja som si porazenecky povzdychla a pozrela na ňu.

„Ale nechcem čakať, kým ho objavím v druhom ročníku. O dva roky! Som takto blízko!" naznačila som prstami a zúfalo si vošla do havraních vlasov. Mama ku mne podišla a dotkla sa môjho ramena.

„Ja viem, že si silná. Jednu malú zmenu školy zvládneš," usmiala sa a ja som jej úsmev váhavo opätovala. Takže zajtra odchádzam do Glendale. Fakt sa tam teším. Aby som sa tam stretla s ďalšími čarodejníkmi a čarodejnicami... Zabite ma!

***

Dnes sa naposledy vidím s mojimi priateľmi z ľudskej školy.