Srdce ako ľad

10# ICE-Plán hry

Viedla som svojich spojencov do toho čarovného domčeka, ktorého pôvod som ešte neodhalila. Všetci za mnou kráčali mlčky s ruksakmi na chrbtoch. Boli rozpačití, no vedela som, že aj odhodlaní. Vybrali si sami svoju cestu, ja som im len ponúkla možnosť voľby.

V hlave som už mala približný plán a dnes asi začnem s rozdelením úloh. Predsa treba mať nejakú hierarchiu. Ak budú ale všetci hladní, ma porazí. Nakŕmiť ich nemôžem, lebo by som ich otrávila. No, hádam niekto, kto má spojenie so zemou, by mi s týmto mohol pomôcť. Ako som tak sedela na Hamletovi a pozorovala svojich spojencov, uvažovala som, čo by som im z môjho plánu pridelila. Len približne som si ich v hlave porozdeľovala, no nie je to konečné rozhodnutie. Predsa len mnohých nepoznám a ani neviem, v akých sú fakultách.

Potom som sa pozrela na svojich priateľov, ktorí sa pri mne držali najbližšie. Ostatní sa správali priveľmi úctivo, no Hercules a Calypsó ma brali v prvom rade ako priateľku, za čo som im bola nesmierne vďačná. Áno, bude vyžadovať od všetkých rešpekt, bez poriadku by to nešlo, ale nie som a nebudem tá zlá. Herculesa a Calypsó som chcela mať pri sebe najbližšie. No, je na nich, či moju ponuku príjmu alebo odmietnu. Už tak som šťastná, že vôbec sú so mnou. Penelope a Odyseus sú na strane Théseusa, ale nezazlievam im to. Majú svoj názor a ja svoj.

Zrazu tí úplne vpredu zastali. Zmätene sa obzerali a ja som s Hamletom došla až dopredu. Pochopila som. Celé okolie domu, vrátane mostu som začarovala ochrannými kúzlami. Asi fungujú. Aspoň niečo, keď nie som schopná variť a postaviť pre Hamleta stajňu ! Ja som tým prechádzala bez problémov, no moji spojenci nie. Nikto, kto nepozná heslo sa sem nedostane. Mávla som rukou od srdca na pravo s dlaňou na magický múr a potom som kývla na jedného chalana, aby prešiel. Bez problémov kráčali za sebou po moste a ja som šla posledná, aby som kúzlo opäť zapečatila. Na druhej strane mosta som zoskočila z Hamleta a pohladila ho po pysku. Zložila som mu uzdu, aby nebol nahnevaný a usmiala sa naňho.

„Ešte raz ti ďakujem, Hamlet," šepla som mu a pohladkala ho. 

Zafŕkal mi do tváre a odbehol. Ja som sa otočila k postávajúcim spojencom.

„Nebudete spať, hádam, vonku, no nie ? Poďte !" usmiala som sa na nich a ako prvá vošla do domčeka.

Čosi sa mi nezdalo. Mala som taký zvláštny pocit, že je tu niečo inak. Vlasy na zátylku sa mi neježili od strachu ani od zlého tušenia. Nebolo to niečo temné ani zlovestné. Ale jednoducho niečo iné. Je tu niečo inak, ako keď som odchádzala. Ostražito som sa obzerala, aby mi nič neušlo. Chodba bola rovnaká, ale keď som cez ňu prešla do obrovskej obývačky, bola iná. Totálne iná !

Tá miestnosť vyzerala, ako z môjho sna, ktorý sa mi prisnil v tú noc, keď som sem prišla. Obývačka zmizla. Žiaden gauč, žiaden televízor, žiadne koberce, stolíky, skrinky s blbosťami. Nič z toho tu nebolo. Steny boli kamenné ako na hradoch, no od stropu sa tiahli ľadové ornamenty a naopak zo zeme do polovice stien, kde neboli ľadové obrazce akoby plápotal oheň. Pred oknami, ktoré boli skryté za šarlátovými závesmi stál ľadový trón. Trón z ľadu ! Vyzeral krehko, ale bola som si priam istá, že je pevný. Po jeho bokoch stáli dva kvetináče, každý z jednej strany, s mohutnými zelenými rastlinami, ktoré boli na vrcholcoch posypané snehom. Od sna sa táto miestnosť líšila okrem tých plameňov, kobercom. Bol biely so sivými ornamentmi so zlatým lemovaním. Skryla som prekvapenie pred ostatnými, hoci aj ja som mala chuť tváriť sa tak ohromene ako oni. Urobila som niekoľko krokov a prešla po schodoch k trónu. Otočila som sa na svojich spojencov a roztiahla ruky.