Srdce ako ľad

24# ICE-Elfský kvet II.

Vykročila som s elfami, ktorí stále nezložili luky. Ignorovala som to a nasledovala Hiroshiho. Za sebou som počula tichý šum, ale slovám som nerozumela. Niektorí si na mňa aj zvedavo ukazovali prstom. Bavili sa o mne a ani to nejako neskrývali.

„Na tú pozornosť si budeš musieť zvyknúť," prehodil Hiroshi. „Dlho sme nemali medzi sebou čarodejnicu a tobôž nie tak mocnú. Šesť elementov ! Teda máš ich šesť, nie ?" zaujímal sa. Prikývla som.

„Čarodejníci ovládajú štyri základné, a to: oheň, vodu, zem a vzduch."

„Jeden z týchto elementov má hlbšie spojenie s čarodejníkom. U mňa je to oheň. No, získala som aj piaty element - ľad. A len dnes ráno ďalší. Chaos," odvetila som.

„Je to normálne ?" opýtal sa a ja som zavrtela hlavou.

„Nikdy som o niečom takom nepočula a už vôbec neviem, čo s tým chaosom. Úprimne, mám z neho strach," priznala som sa.

„Kintaro, ak ťa predsa len prijme, ti pomôže. A toto tu," kývol na meč, „by si sa tiež mala naučiť používať."

„Ako vieš, že nie som dobrá šermiarka ?" nadvihla som obočie.

„Kričí to z teba," uškrnul sa a kráčal ďalej.

„Má pravdu," pridala sa elfka, ktorá mi povedala o čarodejníkov, ktorých elfovia zaúčali.

„Mimochodom, som Yuriko," predstavila sa.

„Artemis," podala som jej ruku.

„Takže Ľadová princezná a k tomu šesť elementov ? Ak aj ty sa pridáš k Lovcom alebo Zabijakom, tak celý náš rod... ako to vy Američania vravíte ? Aha, šľak trafí," uškrnula sa a odhalila rad nádherných bielych zubov.

„To som už na pohľad taká neschopná ?" zamračila som sa a Yuriko s Hiroshim sa rozosmiali.

„Áno, aspoň, čo sa týka zbrane. Tuto Hiro je kapitán tohto oddielu a jeden z najlepších bojovníkov vôbec." Šťuchla Yuriko Hiroshiho do boka a on prevrátil očami. Len som sa zasmiala.

Efovia boli na rozdiel od vlkolakov alebo upírov viac ako priateľskí hneď od začiatku. No najmä boli zvedaví. Zatiaľ, čo svorka a upíri uvažovali, či mi vôbec môžu dôverovať, u elfoch som si získala dôveru hneď.

Prešli sme po červenom moste a ocitli sa na zelenej nádhernej lúke. Nachádzalo sa tu niekoľko stanov alebo príbytkov na okrajových stromoch. Uprostred sa týčil typický japonský chrám a typickou čiernou škridlou. Mal štyri poschodia, na každom krásnu terasu, ktorá sa tiahla po celom obvode daného poschodia. Vyzeralo to úžasne.

Elfovia sa postupne rozutekali po celej lúke a pristavovali sa pri iných, pričom im čosi štebotali po japonsky a sem tam aj ukázali na mňa prstom. Čo som ja atrakcia ? Radšej som si elfov nevšímala a ich pohľady sa snažila ignorovať.

„Začni si zvykať. Čarodejnica v našom Klane, to je poriadna novinka," šťuchla do mňa Yuriko.

„Je to čudné," zamrmlala som a Hiroshi sa rozosmial.

„Nehovor mi, že ako princezná nie si zvyknutá na pozornosť."

„Neviem," odvetila som vyhýbavo. Pravdou je, že sa cítim teraz fakt čudne.

„Tak poď, aby sme mali z krku tie formality," chytila ma Yuriko za plece a vošli sme do chrámu.

Úprimne nechcelo sa mi kráčať po schodoch až na štvrté poschodie a dúfala som, že ich vodca, ktorého meno sa mi akosi vytratilo z mysle, sa bude nachádzať na prízemí. Štvrté poschodie by bolo fajn, ale výťah som nevidela, takže by to pre moje nohy znamenalo obrovskú smolu. Vnútrajšok paláca bol veľkolepý, hoci jednoduchý. Na zemi v niektorých izbách sa povaľovali koberce rôznych farieb a veľkostí. Takmer na každom rohu som našla zlatý stôl s vázou s kvetmi alebo kvetináče s nádhernými rastlinami. Vošli sme do jednej haly (na moje šťastie sme zostali na prízemí), kde na jednom koberci meditoval nejaký muž, mne otočený chrbtom, na koberci.