Dve tváre

♥< 5 >♥

V pondelok ráno som sa ponáhľala do školy. Zaspala som na prvú hodinu... ale bolo mi to jedno.

Zvyšok víkendu prebehol ľahko. Až na dlhý nahnevaný telefonát s Candy, ktorá umierala od strachu, pretože som jej nezavolala či som v poriadku.

A ako som predpokladala, rodičia ani len netušili, že som bola preč. Keby ma vtedy našli zavraždenú na chodníku a zavolali by rodičom, aby prišli identifikovať telo, určite by iba povedali...,,Dnes nemám v diári žiadny voľný termín, nemôže to počkať do zajtra? Prajem pekný deň..."

Konečne sa mi podarí nájsť voľné miesto na parkovanie.  Zdrapím kabelku s učebnicami a ponáhľam sa do školy.

Celé dni mám nudné... Cez deň  musím  počúvať Mandyne reči o tom ako je kto oblečený alebo kto sa s kým vyspal... A po večeroch  musím absolvovať nekonečne tichú večeru s rodičmi, ktorí ma aj tak ignorujú.

Neznášam tento život. Už aby bol víkend. S Candy sme si volali takmer každý večer. Rozprávala mi o Milesovi a o problémoch v rodine. Ja som jej však nemohla povedať dokopy nič.

Nemohla som spomenúť školu, Mandy a ani Jareda...

Ach Jared... Od toho večera naňho myslím nonstop. Ten chlapec ma jednoducho priťahoval ako magnet.

Keby Candy vedela, že som porušila jej sľub, nikdy sa s ním nerozprávať, asi by ma zabila. A keby vedela, že prišlo aj na iné aktivity ako len na rozprávanie, zabila by ma dvakrát za sebou.

Zamyslene zaklopem na triedu.

,,Dobré ráno, prepáčte, že meškám...Zaspala som." ospravedlním sa profesorovi biológie.

,,Vaše meno?" zdvihne obočie. Je tu nový... Nevie do koho chce vyskakovať.

,,Catherine Reed." odpoviem nezaujato.

,,Reed?" na chvíľu sa zamyslí. ,,Ach...To je v poriadku, sadnite si."

,,Dobrá voľba." zamumlem si sama pre seba a sadnem si na svoje zvyčajné miesto.

Mandy na mňa hádzala prekvapené pohľady. Už určite kalkulovala, kde som bola a hlavne s kým som bola.

Ako som čakala... len čo zazvonilo, začala sa ma vypytovať somariny.

,,Prečo si neprišla na prvú hodinu? Ťažká noc? Tak? Ako sa volá?" nadšene tlieskala.

,,Bože, Mandy! S nikým nič nemám. Jednoducho mi nezvonil budík, o čo ti ide?" opýtam sa znechutene.

,,Ach...Zabudla som." Rozhodí rukami. Jej hlas sa akosi zmení. ,,My sme kamarátky iba tak na oko."

,,Čože? Čo to zase trepeš?" zdvihnem obočie. Už som naozaj nahnevaná. Nerozumiem čo chce povedať. 

,,Catherine, dobre vieš o čom hovorím...Nie som tvoja kamarátka. Iba ma akceptuješ vo svojej blízkosti. Už dva roky sme si nikde poriadne nevyrazili. Keď ti volám, nedvíhaš mi." povie obviňujúcim hlasom. Mala pravdu. Ignorovala som ju.

,,Mandy, prepáč..." vzdychnem si. ,,Neviem čo je to so mnou..." priznám a zastrčím si pár vlasov za ucho.

,,Nechceš sa už so mnou priateliť?" opýta sa úplne vážne. Takýto rozhovor sme nikdy predtým neviedli.

,,Nie! Teda... chcem byť tvoja kamarátka! Čo to trepem! Stále sme kamarátky. Budem sa správať inak, sľubujem...Čo tak zájsť po škole niekam na kávu?" opýtam sa jej rýchlo, aby som zachránila situáciu. 

,,Dobre." Prikývne a usmeje sa. Kríza zažehnaná... zatiaľ.

***

,,Tak? Čo máš nové?" opýta sa ma a usrkne si zo svojej ľadovej kávy.

,,Keby som ti to povedala...Neverila by si mi." Zasmejem sa.

,,Tak to skús." vyzve ma a rukou si začne prehrabovať svoje dokonalé blond vlasy. 

,,Nemôžem to povedať. Je to tajomstvo." Myknem plecami. Zloží si okuliare a prevráti očami. 

,,Tak načo si ma volala? Nikdy o sebe nehovoríš. Stále rozprávam iba ja. Je na čase, aby som počúvala." Kde sa v nej len berie toľko intelektu? 

,,Je tu jeden chlapec." Vyklopím napokon. Oči sa jej zväčšia do neprirodzenej veľkosti.

,,Čože? Ako dlho? Poznám ho? Je z našej školy? Nikdy som si nič nevšimla." Rozhodí rukami.

,,Nie. On nie je odtiaľto. A o nič vlastne nejde. Mám oňho iba záujem, on o mňa zrejme nie, ale... pomohol mi." Usmejem sa von oknom drahej kaviarne v centre mesta.

,,Pomohol ti ako?" zdvihne potmehúdsky obočie.

,,Nie. On zachránil ma pred prepadnutím. Takže ho poriadne ani nepoznám. Je to trápne, viem." Mávnem nad tým rukou a snažím sa zahnať úsmev, ktorý sa mi dral na pery. 

,,Trápne? On ti zachránil život! To je tak romantické!" rozplývala sa neveriacky. ,,Počkať! Kde sa to stalo? Kto ťa napadol? Stalo sa ti niečo?" Zobudí sa zrazu. Zasmejem sa. 

,,Nič, som v poriadku. Nestihol ku mne ani pribehnúť, Jared ho zastavil." Rukou si prehrabnem vlasy.

,,Takže Jared...Ha?" usmeje sa. Dočerta, prezradila som viac ako som chcela. 

,,Dobre! Dosť bolo o mne. Môj život je inak úplne nudný! Čo máš nové ty?" opýtam sa jej.

,,Ale vieš... Rodičia. Sledujú ma na každom kroku. Čudujem sa, že mi ešte nevolala mama kde som." povie nahnevane. ,,Začalo to vtedy keď ma načapali s Ericom. A je to stále horšie a horšie...Á spomeň čerta." Ako na povel jej začal zvoniť mobil. Ukázala mi displej. Svietilo na ňom Mama.

Ticho sa zasmejem. Kým Mandy telefonuje ja sa zatiaľ zahľadím von na rušnú ulicu. Rada sledujem ľudí. Často uvažujem, či aj oni majú dvojitý život ako ja.

,,Catherine? Prosím ozvy sa mame do telefónu. Neverí mi, že som s tebou na káve." Prevráti očami a podá mi telefón k uchu.

,,Dobrý deň, pani Wood." ozvem sa rýchlo s milým hláskom. 

,,Catherine? Si to ty?" opýta sa hlas v telefóne.

,,Áno, pani Wood, to som ja Catherine Reed." Zasmejem sa.

,,Dobre, tak je to potom v poriadku. Rada som ťa počula. Daj mi ešte Mandy prosím. A pozdravuj rodičov!" Podám telefón Mandy.

,,Mala by si mi viac dôverovať!" povie jej Mandy nahnevane a zloží.

,,Ach... Neznášam ich. Neustále ma iba kontrolujú. Kiežby by boli ako tí tvoji." povie ešte stále nasrdene.

,,Nie Mandy, ver mi... nechcela by si to." poviem duto.

,,Prepáč, neviem prečo som to povedala." Zakryje si rukou ústa.

,,To je v pohode."

***