Dve tváre

♥< 31 >♥

Dohodla som sa s nimi ešte v ten týždeň. Pozvali ma na večeru.

Teraz stojím v svojom obrovskom šatníku a nemám čo na seba. Chcem pôsobiť decentne a pritom ich nechcem ohurovať žiadnym výstrihom a ani známymi značkami.

Nakoniec vyhrabem čierne šaty tesne nad kolená s bielym golierikom. Mala som ich na sebe raz, keď som mala sedemnásť rokov. Vtedy na mne len tak viseli. Dnes mi padli ako uliate a boli obtiahnuté presne na tých miestach kde pred tým nie.

Vlasy som si vypla do strapatého drdola. Na uši som si dala čierne visiace náušnice a obula si čierne lodičky. Ničím neohurujem a tak tiež to vyzerá dobre.

O pár minút neskôr som už parkovala pod bytovkou. Snažila som sa zahnať všetky myšlienky na Jareda a na naše spoločne strávené chvíle.

Všimnem si, že kedysi rozbité vchodové dvere, boli nové. Nebola tu špina a ani žiadne decká ako to bývalo pred dvoma rokmi.

S povzdychom z auta vytiahnem kyticu kvetov a fľašu drahého vína. Zamknem auto a pohnem sa smerom k bytovke. Cítim sa ako pred dôležitou skúškou.

Potia sa mi dlane a v hrudi pociťujem nervozitu. Snažím sa zhlboka dýchať a zahnať stres.

Dvere na bytovke sa otvoria. Čaká v nich usmiaty Miles.

,,Videl som ťa prichádzať, tak som po teba prišiel."

Vystrúham grimasu podobnú úsmevu. ,,Som nervózna... Myslíš, že ma nezabije hneď keď ma zbadá?" opýtam sa Milesa. Ten sa hlasno zasmeje, až sa jeho hlas ozýva hore schodiskom.

,,Dúfajme, že nie."

Potichu kráčam po betónových schodoch a pritom si spomeniem na Jareda. Pevne zovriem sánku. Pamätám si ako ma sem viedol prvý krát... Aj na dvojičky, ktoré si zo mňa uťahovali. Je to tak dávno, ale tie spomienky mám ako čerstvo vytesané do pamäti. Musím sa pousmiať. Aj keď je to smutný úsmev. Premôže ma melanchólia.

,,Sme tu." povie Miles a vloží kľúčik do tmavých dverí. ,,Dopadne to dobre." Dodá a nechá ma vojsť prvú. Príde mi, že mi niečo tají... Veľavýznamne sa naňho pozriem, ale z výrazu jeho tváre nič nevyčítam.

Opatrne vojdem do vnútra. Moje lodičky klopkajú na malej chodbe. Je to tu útulné a úplne zmenené. Vôbec to tu nespoznávam. Vidno, že sa tu býva.

Vo dverách z obývačko-kuchyne vybehne Candy. Je rovnaká ako pred dvoma rokmi. Na sebe má zásteru. Vlasy, ktoré jej vždy stáli ako pružinky okolo hlavy, mala zviazané v gumičke.

Nevedela som čo povedať. Sťažka prehltnem a dívam sa do jej veľkých tmavých očí. V hrdle mi navrie obrovská hrča. Do očí mi vstúpia slzy.

Vidím, že je na tom rovnako. Čakám kedy spustí krik, ale ona len mlčí a pozerá na mňa. V tom sa ku mne rozbehne a hodí sa mi okolo krku. S kyticou a vínom v rukách ju objímem.

,,Candy..." vzlyknem. Zatvorím oči a opriem sa o jej sluchy. ,,Tak si mi chýbala..."

,,Aj ty mne." vytisne zo seba. ,,Ale aj tak ťa asi zabijem..." dodá s plačom. Tlmene sa zasmejem. Otvorím oči a v tom...

Zmrznem hľadiac na človeka opierajúceho sa o zárubňu. Úsmev sa mi vytratí z tváre.

Stál tam Jared v tmavomodrej policajnej uniforme. Mal o čosi väčšie svaly a vypracovanejší hrudník. Všimla som si to, pretože mal oblečené priliehajúce čierne tričko.

Vlasy mal po bokoch kratšie a neboli rozletené do všetkých strán. Na tvári mal napätý výraz. Jeho krásne modré oči sa ani o kúsok nezmenili. Znova som sa v nich topila ako kedysi.