Dve tváre

♥< 14 >♥

Obaja sme sa zobudili na hlasné zvonenie môjho telefónu.

,,Dočerta, to je ale príšerný zvuk." zanadáva Jared a prehodí si cez hlavu vankúš. Tlmene som sa zasmiala a nahmatala telefón v bunde.

,,Áno?" opýtm som sa zachrípnutým hlasom.

,,Fuh...Žiješ." začula som Candy na druhej strane linky.

,,Panebože, Candy, kedy sa už upokojíš? Som v pohode." poviem podráždene a stále rozospato.

,,Mám sa zabiť, že sa o teba bojím? Zobudila som ťa? Prepáč." odrapoce okamžite.

Môj mozog ani nestihne spracovať čo povedala. ,,Hmm."

,,Iba som sa chcela opýtať, či dnes prídeš. Mama ťa volá na obed."

,,Áno, veď som to sľúbila. Veľmi rada prídem." odpoviem rýchlo.

,,V poriadku..." nastane krátke ticho, ako keby sa chcela niečo opýtať, ale rozmyslela si to. ,,Tak sa teda uvidíme."

Ešte som jej niečo zamumlala na pozdrav a zložila som. Mobil som odložila na stolík a otočila som sa k Jaredovi.

,,Stále ma nemá v láske čo?" usmeje sa.

,,Vôbec." Zasmejem sa, Jared sa po chvíľke pridá. Spokojne sa ku nemu otočím a opriem sa o jeho plece.

,,Už mi povieš, prečo si mala včera takú mizernú náladu?" opýta sa Jared. Možno je ten správny čas. Možno by som mu konečne mala povedať pravdu.

Nadýchnem sa, že mu to poviem, ale znova si to rozmyslím. ,,Ja neviem." poviem nakoniec.

Zahľadím sa radšej pred seba na stenu. Len aby som nevidela ako sa tvári.

Jared si nahlas vzdychne. ,,Vieš, neviem či to je len zlý pocit alebo mi niečo tajíš."

Nebola to otázka. Preto som radšej neodpovedala. Telom mi prešla vlna nespokojnosti. Oprela som sa o lakeť, aby som mu videla do tváre. ,,Jared, ľúbiš ma?" opýtam sa šeptom.

,,Ľúbim." odpovie mi presvedčivo. Slabo sa usmejem a vtisnem mu bozk na pery. Znova sa spokojne opriem o jeho plece.

Ak ma ľúbi je mu jedno, odkiaľ pochádzam...

***

Po obede s Candynou rodinou sme sa zavreli do izby. Pohodlne som sa zvalila do postele. Candy ma napodobnila a zviezla sa na matrac vedľa mňa.

,,To bol obed." skonštatuje. Tlmene sa zasmejem a prikývnem. Candyna mama varí výborne.

,,Hej...Nevládzem ani dýchať." Začnem si rukou šúchať naplnený žalúdok.

Po dlhšom tichu sa zrazu ozve Candy. ,,Ja som sa včera vyspala s Milesom."

Hľadela som do stropu a rozmýšľala čo jej poviem. Neodpovedala som.

,,Cat? Počula si?" ozve sa po chvíli Candy.

,,Áno počula..." prikývnem a pozriem sa na ňu. ,,Ako sa cítiš?"

,,Mám pocit, že...Chcela som to urobiť Cat a neľutujem to." Usmeje sa na mňa Candy. Úsmev jej opätujem.

,,V tom prípade je všetko v poriadku." Znova sa pozriem do stropu. Začnem uvažovať nad Jaredom.

,,A ty?" opýta sa Candy neisto.

Tlmene sa zasmejem. ,,Chcela som to urobiť. Včera, ale... Rozmyslela som si to. Ľúbim Jareda, viac ako kohokoľvek, ale... Je veľa vecí, ktoré o mne nevie. Nechcem, aby sa jeho city ku mne zmenili až sa dozvie pravdu."

,,Akú pravdu Cat? Čo si mu ešte nepovedala? Čo môžeš tajiť?" začne sa smiať Candy. Nerozumie.

Do očí sa mi nahrnú slzy. Je to oveľa ťažšie. Všetko je horšie ako som si to predstavovala na začiatku.

,,Cat?" opýta sa splašene Candy.

,,Ja už musím ísť... Uvidíme sa...neskôr." Prudko sa zdvihnem z postele a vybehnem z izby.

,,Cat kam ideš?" zastaví ma Candyna mama.

,,Ďakujem za obed bol výborný ako vždy." Ani sa na ňu nepozriem. Ponáhľam sa preč.

***

Sedím v  pohodlnom koženom kresle a zamyslene si miešam svoje latté.

,,Ozaj, čo si obliekaš na sobotu?" zodvihne Mandy namaľované obočie.

,,Čo sa deje v sobotu?" opýtam sa nechápavo. Začnem loviť v pamäti. Žiadnu pozvánku na nijakú párty či večierok som nedostala... Nikto nemá narodeniny a ani sa nekonajú žiadne plesy.

,,No, veď má byť ten benefičný večierok. Všetci dôležití tam budú... Tebe to rodičia nepovedali?" opýta sa prekvapene. Pokrútim hlavou. V tom si však spomeniem.

,,Dočerta! Zabudla som. To je už túto sobotu?" Umučene si zložím hlavu do dlaní.

,,Hej..." prikývne Mandy. ,,Cat. Čo sa to s tebou deje? Máš depresiu? Mám výbornú terapeutku... ak niečo potrebuješ dám ti jej číslo. Je diskrétna." Len čo dopovie začne rukou šmátrať v kabelke po mobile.

,,Mandy. Prestaň! Všetko je v poriadku a pritom nie je..." Znelo to hlúpo.

,,To sú príznaky depresie. Jeden deň si oukej. A na druhý sa máš chuť zabiť! Ver mi, poznám to!" mávne spokojne rukou. Iba pokrútim hlavou. Mandy prestane hľadať.

,,Tak sa zdôver aspoň mne." Rozhodí rukami. V jej hlase cítim zúfalstvo.

,,Mám dve tváre." Poviem zamyslene. Upieram pohľad do jej očí, ale hľadím kdesi cez ňu.

,,Akože dve tváre? Máš schizofréniu?"

,,Nie Mandy, som klamárka.Som Cat a zároveň Catherine." Unavene si zložím hlavu do dlaní.

,,Ty si mu to nepovedala..." skonštatuje Mandy.

Nastane dlhé ticho. Zdvihnem hlavu a pozriem sa jej do očí. ,,Nepovedala."

***

Mandy mi pomohla vybrať šaty na ten večierok. Nemala som náladu na žiadne zdĺhavé skúšanie. Kúpila som prvé šaty, ktoré mi Mandy doniesla do kabínky.

Veľkosť sedela, nič viac ma nezaujímalo. V tom istom obchode som si kúpila lodičky a kabelku. Vec vybavená.

,,Cat! To je strašné! Vyzeráš ako kôpka nešťastia! Veľmi, veľmi, veľmi smutná kôpka..." rozhodila zmučene Mandy rukami. Nechtiac sa pritom udrela o volant svojho auta. Doviezla ma až pred dom. Mne sa však stále akosi nechcelo vystupovať.

,,Neviem čo budem robiť Mandy. Všetko sa na mňa rúca. Mám hrozné výčitky!" nahnevane zovriem tašky s oblečením.

,,Nechcem to hovoriť... Ale ja tom ti to hovorila!"

Trošku po dlhšej pauze! Ospravedlňujem sa :D