Dve tváre

♥< 28 >♥

Nedala som vedieť. Len čo prídem domov, hodím sa na posteľ a spustím nekonečný plač.

Najskôr plačem od hnevu z Jaredových slov...Potom sa môj plač pretransformuje na nekonečné vzlyky plné nepochopenia, ublíženia a smútku.

Na chvíľu ma vyruší len zaklopanie na dvere.

,,Ďalej." zavzlykám. Vojde mama. Prekvapene sa posadím na posteli a pozotieram si slzy.

,,Catherine, zlatko... čo sa stalo?" opýta sa s ozajstným záujmom.

Niekoľko krát zasmrkám. Mama iba ticho prejde ku mne a sadne si vedľa mňa na posteľ. Dlho nič nehovorím, ale nakoniec usúdim, že sa potrebujem rozprávať.

,,Dnes som sa pohádala s Jaredom." Odpoviem jej jedným dychom.

,,Ach..." vypustí zo seba tichý chápavý povzdych. ,,Rozišli ste sa?" opýta sa ticho. Do očí sa mi nahrnú ďalšie slzy.

,,Ja ani neviem." Znova sa rozvzlykám. ,,Vyčíta mi, že mu nerozumiem, pretože nie som ako on...Teda, ja mám peniaze a on nie."

Mama chápavo prikývne. Chvíľu mlčí kým ma prejde vlna plaču. Čaká kým budem môcť pokračovať.

,,Ja... nemyslím si, že mám ľahký život..." vyhabkám s plačom dúfajúc, že mi rozumela.

,,Nie, nemáš..." pritaká. ,,Vieš, keď si nám hovorila odkiaľ je... myslela som si, že to nemôže fungovať, ale chcela som mu dať šancu a spoznať ho. Chcela som, kvôli tebe, pretože som istú domu nebola dobrá mama. Myslím si, že to nie je zlý chlapec, ale možno nie je pre teba."

Keď mama odíde, zamyslím sa nad významom jej slov. Rozísť sa s Jaredom? Je síce z inej sociálnej vrstvy, ale ja to ako problém vôbec nevidím!

Nerozumiem čo všetci stále riešia!

So slzami v očiach si spomeniem na našu včerajšiu noc. Milujem Jareda... Nikoho som predtým takto nezbožňovala. Nikomu som nevyznávala lásku ako jemu.

Nedokážem si predstaviť, žiť bez neho, práve naopak chcem byť s ním ešte viac.

Prečo je to všetko také komplikované? Prečo nemôžem byť šťastná? Prečo sa v mojom živote všetko serie? Vzostupy a pády, tak by sa volala moja autobiografia...

Unavená z plaču a dnešných udalostí zaspím bezsenným spánkom.

***

Od štvrtku som sa Jaredovi neozvala. Vypla som si starý telefón a ignorovala chuť ho zapnúť.

V pondelok ma čaká návrat do školy po nehode, snažila som sa teda sústrediť na učenie a zameškané úlohy. Bolo toho vyše hlavy, ale bola som rada, že som aspoň na chvíľu nemusela myslieť na Jareda.

V Nedeľu pri mne chvíľu bola Mandy, spoločne sme riešili matiku, ktorej som po tých týždňoch absolútne nerozumela.

,,Toto ti povedal?" opýtala sa zdesene. Nemo prikývnem. Po matike som jej všetko vyrozprávala.

,,To od neho nebolo pekné..." povie namrzene. ,,Myslím, že si mu to pekne povedala! Nič čo si povedala neľutuj! Je to presne tak! On nevie ako sa ku tebe rodičia správali! Ja ťa poznám skoro celý život." rozčertí sa. Ešte som ju takúto nevidela. Vyskočí na rovné nohy. ,,Ako sa len opovážil ti niečo takéto povedať!?"

Moje obočie vystrelí až kamsi do nebies. Keby som nebola zničená životom, hádam sa na jej reakcii aj zasmejem.

,,Akožééé! Páčil sa mi. Je to naozaj sympoš, ale toto trošku prestrelil, nemyslíš?" Rozhodí rukami. Prikývnem. Nemám z nej slov.

,,Pusti ho k vode! Vykašli sa naňho, nebudeš sa preňho stále iba trápiť! Aj keď uznávam, váš príbeh bol fakt romantický, to ako si mu klamala a tak... Ale bohužiaľ, všetko sa musí raz skončiť." Prstami si prečesala dlhé vlasy a znova si sadla na posteľ.

,,Ešte som ťa takúto rozčertenú nevidela..." priznám sa.

,,Hej, dnes som dostala krámy! Mám chuť vraždiť!" Do toho však vyprskne smiechom. Hej...hormóny. Napriek všetkému sa pousmejem.

,,Mandy... ale keď ja ho ľúbim." poviem zničene. Ona iba pokrúti hlavou.

,,No nič...Mám z teba ešte väčšie nervy ako ráno. Idem domov, ešte mi treba niečo do školy. Ráno sa vidíme."

Idem ju odprevadiť do haly. Na malej komode pri dverách si všimnem akýsi lístok. Zvedavo sa naň zahľadím.

Opatrne ho vezmem do rúk. Úhľadným písmom na ňom bolo napísané:

Pre slečnu Catherine.

Dnes Vás tu bol hľadať ten mladý muž, ktorý tu bol na obede. Povedal, že mu máte zavolať.

To určite.

Papierik skrčím a vyhodím do koša. Dnes mám chuť na bohapusté ničnerobenie...k tomu nejaký dobrý film a kýbeľ zmrzliny.

***

Pondelkové vstávanie bolo hrozné. Celý Pondelok bol hrozný. V škole som sa sústredila len s veľkou námahou. Každú prestávku som obstávala pri svojej skrinke, raz s Mandy a raz sama.

Sledovala som dianie na chodbách. Nikto mi nevenoval viac ako pohľad. Pár báb sa na mňa uškŕňalo... Mandy mi spomínala, že ešte stále všetci riešia moju nehodu a obvinenie médií z požívania omamných látok.

Mne je to ukradnuté. Mám horšie problémy ako nejaké pubertálne posmešky.

O tretej konečne zazvoní na koniec hodiny. S radostným povzdychom si pozbieram všetky veci z lavice a ponáhľam sa za Mandy.

Pred školou ma však čaká prekvapenie. Zbadám Jareda opierajúceho sa o kamenný múrik. Na mieste zamrznem.