Dve tváre

♥< 15 >♥

Nastala Sobota. Zobudila som sa o dvanástej na klopanie dverí.

Ešte včera som bola v bare U Halla s Jaredom. Musela som ho vidieť. Povedala som mu, že dnes mám niečo s rodičmi, takže sa neuvidíme.

Nevadilo mu to, vravel, že tiež má nejakú akciu, podrobnosti si však ako vždy nechával pre seba.

,,Catherine!" ozvalo sa spoza dverí hlasné klopanie a mamin nahnevaný hlas. Zamračene som sa pozrela na svoje dvere. Unavene sa postavím z postele a otvorím ich.

,,Zablúdila si alebo čo?" opýtam sa prekvapene. Zatvári sa, že moju poznámku nepočula.

,,Choď sa naobedovať. O jednej príde Clara urobiť nám obom nechty. O druhej je tu kozmetička a kaderníčka. Dúfam, že si si nezabudla zaobstarať nejaké slušné šaty." Zodvihne dokonale vytrhané obočie.

,,Nie nezabudla." odpoviem sucho.

,,S otcom ťa čakáme dole, potrebujeme s tebou prebrať ešte pár vecí." odvetí a ladne sa poberie preč.

Zabuchnem za ňou dvere. Nahnevane zatnem sánku. Napriek tomu, ako sa ku mne správa, stále je to moja matka.

Dvakrát som sa zhlboka nadýchla a išla do kúpeľni na rannú hygienu. Potom som v pyžame zbehla do jedálne, kde ma už čakal horúci slepačí vývar.

,,Dobrú chuť." poviem rodičom, ktorí už jedli. V tichosti som sa posadila a cez nohy si prehodila biely obrúsok. Nečakala som na ich odpoveď a začala jesť.

,,Ehm..." odkašlala si po chvíli mama. Zodvihla som jedno obočie a pozrela sa na ňu. Ona hodila očkom po ocovi. Tiež som sa naňho pozrela.

,,Takže, Catherine... Ako iste vieš, dnes je ten benefičný večierok. Stretnem sa tam s veľmi významnými ľuďmi. Nemusíš sa s nikým rozprávať, ale aspoň zdvorilo odpovedaj...Dôležité je, aby sme sa ukázali v tom správnom svetle. Rozumieš?" povie hlasom, ktorý používal pri dôležitých rokovaniach. Presne tak ma berie. Ako svojho zamestnanca či spolupracovníka. Koniec koncov, som to ja, ktorá zdedí, všetko čo za svojho života nadobudol. Vyžaduje odo mňa disciplínu.

Sťažka prehltnem a zazriem na svoju polievku. ,,Takže sa mám tváriť, že sme milujúca rodina? Mám vlastne klamať..." zhodnotím napokon. ,,Príjemné."

,,Ja..." otec zrazu nevie čo má povedať.

,,Catherine, myslíš si, že pre teba nerobíme dosť?" obuje sa do mňa matka. ,,Pozri sa okolo seba, kde žiješ! Čo všetko máš! A tebe to nestačí?"

Zamyslene sa jej pozriem do očí. ,,Váš majetok mi je ukradnutý." Len čo to poviem prejde ma chuť do jedla. Bez zbytočných slov sa postavím od stola a odídem. Počujem za sebou tichú hádku, ale nevenujem jej pozornosť.

Do očí sa mi nahrnú slzy, ktoré som dlho zadržiavala.

Chcem Jareda.

Len čo som vbehla do izby, utekala som po telefón. Okamžite som vytočila jeho číslo a zabalila sa do prikrývok, aby mi nebolo vidno ani kúsoček tela.

,,Cat? Deje sa niečo?" opýta sa po druhom zazvonení.

,,Nie, len... len som ťa chcela počuť." pokúšala som sa o nenútený tón.

,,Čo sa stalo?" opýtal sa okamžite. Vždy vie, keď sa niečo deje. Potlačila som vzlyk.

,,Cat?" ozvalo sa na druhej strane. Po tele mi prešli zimomriavky.

,,Jared... som hrozná klamárka a nenávidím sa preto. Niečo pred tebou tajím už veľmi dlhý čas, ale nikdy som sa neodvážila ti to povedať...." už som plakala.