Dve tváre

♥< 20 >♥

Ospravedlňujem sa za Vaše čakanie! Už mám konečne po skúškach a môžem sa venovať svojím obľúbeným aktivitám! Nech sa páči, ďalšia kapitola je na svete! 

Nervozitu som cítila, len čo som skoro ráno otvorila oči. Mala som trochu strach z návštevy u doktora, ale ten bol úplne zanedbateľný popri stretnutí rodičov s Jaredom.

Už o šiestej som sa zobudila so zvláštnym zvierajúcim pocitom v žalúdku a hrudi. Tento pocit sa stupňoval v čakárni, potom v ambulancii... a najväčší bol hodinu pred očakávaným stretnutím.

Konečne mi dali dole sadru. Ruka bola úplne v poriadku, len ju bolo nutné trochu rozhýbať. Okamih pravdy nastal v momente keď som do rúk chytila barly a mohla sa pohybovať, aspoň z časti, ako človek po dvoch (štyroch) nohách.

Prah domu som prekročila sama.

,,Je už všetko prichystané?" opýtala som sa Bernarda. S úsmevom prikývol. Nemusela som sa ani pýtať. Večera aj stôl budú určite dokonalé.

Pred dvanástou sa z pracovne vybral aj otec s mamou. Určite boli rovnako netrpezliví a v kŕči ako ja, len to nedávali najavo.

Presne na čas zazvonil zvonček.

,,Idem tam." poviem okamžite a ako mi to barly dovolia sa ponáhľam ku dverám. Tie už otváral Bernard.

,,Dobrý deň." Začula som Jaredov hlas. Znel nervózne.

,,Jared." vyslovím jeho meno a zoširoka sa usmejem. Keď ma zbadá okamžite na jeho tvári zbadám úľavu.

Takmer som ho nespoznala. Mal oblečené tmavé nohavice, ktoré nemali ani jednu dieru a bielu slušnú košeľu, ktorá mu bola cez plecia trochu široká. Zrejme si ju od niekoho požičal, pretože som silno pochybovala, že tento kúsok oblečenia bol z jeho skrine. V rukách držal veľkú kyticu kvetov.

,,Cat, ako ruka? Je všetko v poriadku?" opýta sa okamžite.

Trošku pootočím zápästím. ,,Ako vidíš, všetko je funkčné.." zasmejem sa. ,,Jared, toto je Bernard, náš domáci." predstavím Jareda, pretože je z Bernarda očividne zmätený.

,,Teší ma." Podajú si ruky. Bernard sa na Jareda srdečne usmeje.

,,Nech sa páči, v jedálni vás už čaká teplý obed." povie zdvorilo Bernard a naznačí rukou, ktorým smerom sa máme vybrať.

,,Ďakujem." povie Jared. Tlmene sa zasmejem. Bernard na mňa potmehúdsky žmurkne.

,,Ani nevieš, aký som nervózny." zašepká Jared ticho.

,,Viem si to predstaviť. Mám rovnaké pocity už od včerajšieho večera... Ale neboj sa. Dobre to dopadne. Rodičom som všetko hovorila. Určite sa im budeš páčiť..." povedala som rozhodne, ale Jaredov výraz tváre sa aj tak nemenil. ,,A mimochodom, dnes ti to veľmi pristane."

Jared vystrúha krásny široký úsmev. ,,Aj ty si krásna." povie a vtisne mi bozk na líce.

Už v tichosti sa pomaly dostaneme do jedálne. Mama s otcom stáli vedľa seba pri obrovskom krbe. Jareda si okamžite premeriavali pohľadom. Z ich tvárí sa nedalo nič vyčítať.

,,Mami, oci... toto je Jared." poviem ticho.

Otec sa pohne ako prvý. Načiahne k Jaredovi ruku. ,,Teší ma, Patric Reed, a toto je moja manželka Scarlet." dodá a ukáže na mamu.

,,Teší ma, Jared Smith." pozdraví sa aj mame. ,,Pani Reed, toto som priniesol pre vás." povie zdvorilo a podá jej kyticu.

Mama sa zasmeje a okamžite ju príjme. ,,Kvety som už dávno nedostala, sú krásne ďakujem."

,,Tak, môžete si posadať, jedlo je už na stole." Otec ako hlava rodiny pozve všetkých ku stolu.

S úsmevom som sledovala rodičov ako sa počas jedenia milo prihovárali Jaredovi. Úprimne sa zaujímali o jeho život. Jared priznal, že je bez práce, to čím sa živí radšej nespomenul. Otec mu okamžite navrhol prácu v jednom z našich hotelov. Celý večer prebiehal bez problémov.

,,Mami, oci, ideme na chvíľu hore dobre? Ospravedlňte nás." poviem po večeri. V mojej izbe si obaja vydýchneme.

,,Toto bol najnáročnejší obed v celom mojom živote, a nebolo to jedlom." prizná Jared a spokojne sa zvalí na moju posteľ.