Dve tváre

♥< 17 >♥

Zaparkujem svoje auto pred ošarpanou budovou. Vyslúžila som si tým prekvapené pohľady všetkých naokolo. Snažila som sa si ich nevšímať.

Od incidentu na večierku, mi ani Jared ani Candy nedvíhali telefón. Vedela som, že Miles to nenechá len tak a povie jej to. Musela som ísť za ňou. Boli sme predsa priateľky... tie najlepšie.

Zabuchla som dvere a zamkla auto.

,,Ahojte." pozdravím sa babám sediacim na zábradlí. Od prekvapenia sa mi ani neodzdravili. Vybehla som po schodoch a zabúchala na dôverne známe dvere.

Otvorila mi Candyna mama. Len čo ma zbadala v jej tvári som zazrela prekvapenie a porozumenie. Aspoň jeden človek vie ako sa asi cítim.

,,Je v izbe." povie napokon a pustí ma ďalej. Usmejem sa na ňu a váhavo sa postavím pred dvere do Candynej izby. Ticho na ne zaklopem.

,,Ďalej!" ozve sa z izby. S hlbokým nádychom dvere otvorím. Candy sedela na posteli a čítala si akúsi knihu. Keď zdvihla pohľad na chvíľu onemela. Na jej tvári sa nedalo nič vyčítať. Čakala som na hocijakú jej reakciu.

Po chvíli sa akoby spamätala a povedala: ,,Čo tu robíš?"

,,Prišla som sa s tebou porozprávať." Začnem si nervózne žmoliť ruky.

,,Nemáme sa o čom rozprávať. Vo všetkom si mi klamala. Si pre mňa cudzia, nepoznám ťa." Mykne plecami a v jej očiach vidím lesknúť sa slzy.

,,Ako môžeš povedať, že som ti cudzia?" oči mi zaplavia slzy. ,,Poznáme sa hrozne dlhý čas, vedela si o mne všetko, len nie to, kto sú moji rodičia."

,,A o to ide. Si jedna z nich! Z tých, ktorých  každý deň ohovárame a nenávidíme. Ty si to robila s nami. Smiali sme sa na vyčančaných dievčatách... A ty... ty si jedna z nich." Z očí sa jej začnú valiť slzy veľké ako hrachy. Na jej čokoládovej pokožke sa neuveriteľne leskli.

,,Candy. Si moja najlepšia priateľka. Viem, že som ťa sklamala a už to nijako nevrátim späť. Stratila som teba, stratila som Jareda..." hlas sa mi zlomil. ,,On, so mnou skončil, tým som si istá, ale neprežijem ak sa mi aj ty otočíš chrbtom." Už viac neudržím slzy. Nechám ich pomaly stekať po mojej tvári. ,,Prosím, odpusť mi. Candy, odpusť, že som ti klamala. Bála som sa, že ak ti poviem pravdu hneď na začiatku, okamžite ma odvrhneš. Nie som ako oni...Nikdy som k nim nepatrila. Patrila som sem..." Vedela som, podľa výrazu jej tváre, že to nestačí. Preto som rýchlo pokračovala:

,, Keď sme sa začali priateliť, vedela som, že ti to už nemôžem povedať. Jedno klamstvo sa nabaľovalo na ďalšie. Už som viac nevládala. Doma to bolo tiež hrozné. Moji rodičia boli pre mňa úplne cudzí ľudia. Jediný únik z toho sveta si bola ty a Jared. Prosím... prosím odpusť mi." Rukami som si poutierala slzy z tváre.

,,Ani nevieš... Cat, ako veľmi si ma ranila. Ako keby si ma zradila a celú moju rodinu tiež. Veľakrát sme ťa prichýlili. Ja... myslela som si, že si z domova a preto tajíš odkiaľ si. Myslela som si, že nemáš rodinu a preto som sa snažila ti aspoň cez víkendy dávať domov... Neviem, či ti dokážem odpustiť." Candy začne krútiť hlavou. Slzy na jej pleti sa ešte viacej lesknú.

,,Nechcem ťa stratiť." poviem len. Candy otvorí ústa, že niečo povie, ale hneď ich aj zavrie a opäť pokrúti hlavou.

Prikývnem. ,,Mám ťa rada, Candy. Nikdy sa nemeň a ostaň taká aká si. Zbohom." poviem rezignovane a otočím sa na odchod.

,,Samantha ďakujem za všetko, čo ste pre mňa urobili, dnes, ale aj veľakrát predtým. U vás som spoznala domov, aký som ja nikdy nemala. Majte sa pekne." poviem Candynej mame stojacej na chodbe. Asi si vypočula celý náš rozhovor. Prikývla so slzami v očiach.

Nemohla som tam viacej ostať. Rýchlo som opustila ich byt a utekala dolu schodmi. Slzy ma pálili v očiach a hrdlo som mala bolestivo zovreté.

Túžila som niekam ísť, ale problém bol v tom, že som nemala ísť kam. Candy už nebude mojím útočiskom a ani Jaredova náruč.

Vybehla som z baraku a ani som sa nepozrela na decká sediace na zábradlí. Ponáhľala som sa k autu. Len čo som k nemu zdvihla zrak, zbadala som tam opierajúceho sa Jareda.

Srdce mi vynechalo pár úderov. Zmeravela som a úplne som zastala. Najskôr sa pozeral kamsi ďaleko na ulicu, po chvíli sa mi však pozrel rovno do očí.

,,Čo tu robíš?" opýta sa duto a potiahne si z cigarety. 

 Nemala som slov. Takého som ho ešte nikdy nevidela. Musela som z neho odvrátiť pohľad.

,,Myslela si si, že ti Candy odpustí?" povedal takmer posmešne. ,,Si klamárka, Catherine Reed. Klamárov nemá nikto rád."

Prudko som k nemu otočila hlavu. Napriek tomu, že ma jeho slová ranili, vzkypel vo mne obrovský hnev. ,,V tom prípade, si aj ty klamár Jared! Povedal si... Nech už je to čokoľvek, ľúbim ťa...Nech už je to čokoľvek!" povedala som jedovato.

Prudko sa odstrčil od môjho auta. Zložil si z hlavy šiltovku a rýchlym krokom sa pustil mojím smerom. Zastavil len niekoľko centimetrov odo mňa. Prinútila som svoje telo nepohnúť sa ani o milimeter.

,,Ľúbim ťa." povie nahnevane. ,,O to je to ťažšie."

,,Keby si ma ľúbil... odpustil by si mi čokoľvek." vytisnem pomedzi zuby. Nahnevane ho obídem a odomknem auto. Zatresnem za sebou dvere najhlasnejšie ako dokážem.

Vyrazím tak prudko, až mi zapištia gumy a čo najrýchlejšie zmiznem z jeho dohľadu. Som neskutočne nahnevaná. Slzy mi zmáčajú tvár a trochu zahmlievajú výhľad.

Stane sa to v zlomku sekundy. Oproti seba vidím rútiaci sa kamión. Prudko šliapnem na brzdy.

Akoby v diaľke počujem hlasný šmyk gúm a klaksón kamióna. Začujem hlasný náraz. Prudko mnou trhne dopredu. Bezpečnostný pás, ktorý som si zapla len pár sekúnd pred nárazom mi vyrazí dych.

Všetko sledujem ako v spomalenom zábere. Moje auto sa začne krútiť, narazí do niečoho tvrdého, niekoľko krát sa prevrhne a zastaví sa na kapote.

Vtedy už prestanem vnímať svet okolo seba. Na tvári pocítim niečo teplé a vlhké...ale slzy to nie sú.

Zatvorím oči.