Dve tváre

♥< 29 >♥

,,Čo je to za úbožiaka?" začujem posmešky chalanov za sebou. Nahnevane zatnem sánku. Otočím sa ich smerom.

,,Ty si úbožiak!" vyprsknem.

Chlapec, zrejme prvák na mňa vyvalí oči. ,,No tak prepáč..." vykokce.

,,Mandy, idem tam."

,,Držím palce." Usmeje sa a zbehne dolu schodmi. Jaredovi iba kývne hlavou.

Ja sa k nemu blížim oveľa pomalšie. Stále neviem čo si mám myslieť. Nerozhodla som sa čo urobím.

,,Ahoj." pozdraví sa s malým úsmevom na perách. Dnes má na sebe svetlé jeansy a biele tričko s krátkym rukávom. Na hlave nemal dokonca ani šiltovku.

,,Ahoj." Prehltnem. ,,Čo tu robíš? Ako si vedel kde chodím do školy?"

Usmeje sa. ,,Prezradila mi to tvoja mama."

Prekvapene zdvihnem obočie. Tá klamárka...

,,Prišiel som, pretože ma celkom účinne ignoruješ. Potrebujeme sa porozprávať." Rukou si prehrabne svetlé vlasy. Snažím sa nehľadieť na viditeľne žily na jeho predlaktiach.

,No..." nedopoviem.

,,Hej!" začujem známi hlas. Profesor Adams sa ku nám blížil rezkým krokom. Obočie mal zvraštené tak, že sa mu skoro dotýkalo. Všimnem si, že sa zastaví aj niekoľko študentov.

Jared sa okamžite postavil z múrika. Vypol hruď a čakal čo nám ide učiteľ zdeliť.

,,Okamžite opustite školský pozemok! Cudzí študenti tu nemajú čo hľadať... A najmä nie takí ako vy." povie Adams pohŕdavo a povýšenecky si prezrie Jareda od hlavy až po päty. Jared urobí krok jeho smerom, ale ja ho rukou zastavím.

,,A to sú akí, pán Adams?" opýtam sa sladkým hláskom a zložím si ruky na hrudi.

,,No veď predsa obyčajní vandráci z ulice!" vyprskne.

,,Jediný vandrák ste tu vy! Po prvé, ak na mňa ešte raz zahulákate: hej! Tak si ma neželajte! Tejto škole platím dosť vysoké školné, na to aby ste ma oslovovali slečna Reed." spustím monológ. ,,A po druhé, ak môjho priateľa ešte raz nazvete vandrákom, tak na vás rovno podám žalobu na ochranu osobnosti!" Z očí mi sršali blesky. Mala som chuť Adamsovi jednu vraziť.

,,Slečna Reed... prepáčte... toto je váš priateľ?" Nedôverčivo sa znova pozrie na Jareda.

,,Áno pán Adams, dovidenia." Odvrátim od neho zrak. Jared nahnevane zatína sánku a päste. Bola som prekvapená, že sa udržal na uzde.

Chytila som ho za rameno a ťahala ho preč od tých povýšeneckých magorov. ,,Na čo pozeráte." Oborím sa na partiu dievčat premeriavajúcich si Jareda.

,,To bolo drsné." Vytisne zo seba Jared.

,,Neviem čo si čakal, keď si sem chodil. Bolo jasné, že táto banda debilov nezareaguje inak..." poviem ešte stále nahnevane.

,,Nie, nemyslím ich, ty... ty si bola drsná." povie uznanlivo. ,,Nebudeš mať kvôli mne v škole nejaké problémy?"

,,Problémy? Budú radi, ak na to zabudnem a nebudú mať problémy oni." Zamumlem nahnevane. Ešte stále rýchlo kráčame čo najďalej od školy.

Len čo zahneme za najbližší roh, vyhľadám lavičku. S hlasným povzdychom sa na ňu posadím. Chôdza mi trochu pomohla. Bola som menej nahnevaná.

Horšia časť nastala práve teraz. Jared si sadne vedľa mňa.

,,Tak, prečo si prišiel?" opýtam sa bez zbytočného naťahovania.