WITHOUT WINGS ✔️

3.

"Prečo?" Zamračila som sa.

,,Pretože ty vieš moje tajomstvo. A ak ťa nemám zabiť, pretože to budem musieť spraviť, keďže nikto nesmie vedieť upírske tajomstvo, tak mi povedz to tvoje.. Ja ti nechcem ublížiť Lauren." Pozrel som jej do očí.

Pokrútila som hlavou a spravila krok vzad. Nemohla som mu to povedať. To jednoducho nešlo. Ale nechať sa ním zabiť? To tiež nepôjde.

,,Lauren.. Nerob hlúposti." Pozeral som na ňu. Stál som na mieste.

Rýchlo aom sa rozbehla a preletelo okolo neho. Vedela som, že nič nezmôžem, no za pokus to stálo.

Vzdychol som si a zaboril svoje prsty do mojich vlasov. Prečo? Prečo to robí? Stál som na mieste a rozmýšľal som, či ju mám nechať ísť alebo ju zastaviť. Viem, čo musím spraviť. Ale nechcem to.

Nevládala som. Nie som stavaná na toľku záťaž. Vždy radšej lietam. To ma nezaťažuje tak, ako chôdza alebo beh.

Rozhodol som sa. Musim ju zastaviť. Neviem, kedy ešte dostanem príležitosť takto sa k nej dostať. V okamihu som stál pred ňou.,,Lauren" Pozrel som na ňu. Stála a snažila sa dýchať.

Len ťažko sa mi dýchalo. Nemala som utekať. Nemala.

,,Nemala si utekať" Prekrútil som nad ňou očami.

"Tak ma už zabi." Ťažko som zo seba dostala.

Povzdychol som si. Chytil som ju za ramená a pritiahol si ju k sebe.

Zatvorila som oči. Nechcela som to vidieť.

,,Bože Lauren.. Vážne mi to nepovieš?" So súcitom som na ňu hľadel.

Pokrútila som hlavou, no nepozrepa naňho.

Vyzdvihol som ju na ruky. Predsa sa tu môže každú chvíľu niekto objaviť.

Hneď som otvorila oči a prekvapene naňho pozrela. Zahryzla som ai do pery.

,,Musíme ísť niekam, kde nás nikto neuvidí" Odpovedal som na jej prekvapený pohľad. Mihla sa v nej nádej, že ju nechám žiť. Povedal som to naoko sklamane.

"Aha. Máš pravdu. Tak bude moje telo menej nápadné." Zamrmlala som a sklonila hlavu.

,,Hej" Povzdychol som si a za chvíľu sme už stáli v uličke. Položil som ju na zem a oprel ju o stenu.

Otočila som hlavu na stranu. Zatvorila som oči a zahryzla si do pery. Už som len čakala ostrú bolesť, ktorá aj tak nebude taká veľká, ako keď mi odtrhli krídla.

,,Och Lauren. Prepáč mi to" Jemne som sa dotkol perami jej krku. Zatvoril som oči a rozmýšľal. Mal som výčitky. Zabil som len pár krát, a to len v nutnostiach situácie. Ale po jej krvi som túžil. Taká nezvyčajná, horúca, čerstvá. Táto myšlienka mi pomohla sústrediť sa len na jej krv.. Moje azurovo modré oči sa zmenili na červené a tesáky sa mi vysunuli. Prešiel som jej mimo po krku a zastavil na jej krčnej tepne.

Krčovito som zvierala viečka a prerývane dýchala. Nechcela som zomrieť. Nechcela. No nemohla som sa prezradiť.

Odtiahol som sa a pozrel na ňu. Ja to asi vážne nedokážem. Som ten najhorší upír v dejinách upírov. Mal som chuť otrieskať si hlavu o stenu. Už som dlho nezabil a teraz, keď mám konečne normálnu spolužiačku a kamarátku musím to urobiť.

Asi skôr dostanem infarkt, než ma on zabije.

Ruky som si ponoril do vlasov. Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol. Nemôžem povedať, že ma jej krv neláka, ale jednoducho nie.. Nedokážem to.

Pomaly som otvorila oči. "Na čo toľko čakáš? To ťa naozaj tak teší, takto ma ničiť?" Pozerala som na zem. Môj hlas znel zničene aj pre mňa.

,,J-ja.. Prepáč" Sklopil som zrak a znova sa vrátil k jej krku.

Znova som zatvorila oči. To čo chce spraviť, mu zrejme nijako nevyhovorím.

Zas som to nedokázal. Hypnotizoval som jej krčnú tepnu. Odtiahol som sa a moje pery sa premiestnili na jej spánok, kde som jej dal letmý bozk a zmizol som. Nedokážem to. Konečne som si našiel kamošku. Nemôžem jej ublížiť, čo už ju zabiť.

S tichým plačom som sa skĺzla dolu po stene a svoj ruksak si položila vedľa seba. Bolo to.. Príšerné. Prečo ma nezabil? To mi chce až tak veľmi ublížiť? Baví ho sledovať ľudské utrpenie? Asi áno, keďže je upír. Bolo mi jedno, že mám na sebe šaty. Pritiahla som si kolená k brade a objala ich rukami. Ticho som tam plakala.

Došiel som domov. A zatvoril som za sebou dvere. Oprel som sa o ne a skĺzol sa po ich dĺžke. Pravdepodobne ma nenávidí a nechce ma už nikdy vidieť. Takže predsa som asi stratil aj tú nádejnú kamarátku.

Asi po troch hodinách som sa postavila a s červenými očami od plaču sa vydala do domova.

Ležal som na posteli a rozmýšľal. Ako to bude zajtra v škole?

Keď som vošla dnu, ihneď som utekala do svojej izby. Už len tri mesiace a budem môcť odtiaľ odísť. Aj keď neviem, kam pôjdem..

Nevedel som na nu prestať myslieť.

Spravila som si úlohy, aj keď len tie, na ktorých predmetoch som bola v škole a zaliezla do sprchy. Vždy som vodu milovala, no od kedy mi odtrhli krídla, mám na chrbte škaredé jazvy, ktoré pri každom dotyku poriadne bolia. Ako som vyšla zo sprchy, obliekla som si dlhé čierne tričko a pyžamové kraťasy. Hneď na to som zaliezla do postele.

Na druhý deň som došiel do školy. Musím uznať, že som sa riadne bál. Čo potom, keď uvidím Lauren?

Do školy som išla s veľkým strachom. Našťastie som ale bola v škole skôr ako on.

Došiel som do triedy. Hneď ako som ju zbadal v mojej lavici som zahanbene sklonil hlavu a sadol si vedľa nej..,,A-hoj" Pozrel som na ňu.