WITHOUT WINGS ✔️

6.

Ani neviem ako, no vyzliekla som si šaty, spodné prádlo a vošla do sprchy, kde som sa len veľmi ťažko umyla. Zabalila som sa do uteráka a pomaly si umyla zuby. S červenými očami som vošla k Loganovi do izby.

Pozrel som na ňu.,,Uhm.. Môžeš si obliecť toto" Podal som jej jednoduché žlté šaty. Boli mojej mamy, keďže zmizla bez toho, aby sa rozlúčila alebo si niečo vzala so sebou.

"Ďakujem." Zašepkala som a vošla naspäť do kúpeľne. Obliekla som sa a moje šaty si vzala do ruky. Vrátila som sa k Loganovi. Stále som bola slabá, preto som sa oprela o stenu.

Hneď som bol pri nej.,,Potrebuješ spať" Povedal som a prešli sme pomaly k mojej posteli ako som ju držal. Ľahla si a zakryl som ju.

"Nemal si ma zachrániť." Zamrmlala som z polospánku. Hneď na to sa mi podarilo naozaj zaspať.

Prekrútil som očami a išiel do kuchyne spraviť jedlo. Viem, že som nemal. Možno ju čaká vďaka mne horší osud. Horšia smrť. Zabije ju matka alebo mňa prinúti urobiť to. No nemohol som inak. Asi som skutočne sebec, ale chcem, aby tu somnou pobudla najdlhšie ako sa bude dať.

Zobudila som sa keď na stolíku na digitálnych hodinách ukazovalo tri hodiny ráno.

Sedel som v obývačke a pozeral telku.

Pomalým krokom som zišla dolu schodami. Išla som za zvukom telky.

Začul som Lauren. Objavil som sa pod schodmi a pre istotu som jej podal ruku nech nespadne.

Jeden kútik úst sa mi zdvihol hore. "Ďakujem." Zišla som nižšie a objala ho.

Objatie som jej opätoval. Bolo tak príjemne.

Nechcela som sa od neho odtrhnúť. Ticho som mu plakala do hrude. Keby ma nenašiel, bola by som mŕtva. Aj keď neviem, čo je teraz lepšie.

,,Čššt" Pošepkal som a pohladil ju po vlasoch.

Snažila som sa ukľudniť, ale nedarilo sa mi to. Stále som ticho plakala. Ešte tesnejšie som sa k nemu pritisla.

,,Lauren.. Všetko bude dobré" Stisol som ju pevnejšie.

"Nie. Nebude." Zastonala som bolesťou, keď ma pevnejšie chytil okolo chrbta.

Povolil som stisk.,,Prečo nie.. Čo sa stalo?" Odtiahol som sa od nej a pozeral na ňu. Zotrel som jej slzy.

"Nemám nič. Ani žiadnu rodinu. Bolo by najlepšie, keby sombola mŕtva.veď aj tak, potom čo mi ..." Takmer som mu povedala o mojich krídlach. Sklonila som hlavu.

Zamračil som sa.,,Potom, čo ti čo?"

Pokrútila som hlavou. Nemohla som mu povedať, že mi odtrhli krídla a ja som sa takmer zabila. Víla bez krídel, jednoducho nedokáže žiť.

,,Ach, Poď sem" Jemne som si ju privinul do objatia.

Sykla som bolesťou. Znova sa mi dotkol jaziev na chrbte.

,,Hm.." Niečo s ňou nieje v poriadku. V momente som stál za ňou a rukou jej prešiel po chrbte.

"Nie!" Vystrašene som sa k nemu otočila tvárou a cúvla. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude.

Zamračil som sa.,,Čo ti je?" Pristúpil som bližšie k nej.

Znova som odstúpila a sklonila hlavu. Slzy sa mi znova drali von.

,,Prepáč" Pristúpil som k nej a zdvihol jej hlavu.,,Urobil som ti jedlo" Usmial som sa.

Rukou som si zotrela slzy a slabo sa usmiala.

,,Poď" Išiel som do kuchyne.

Nasledovala som ho a sadla si na stoličku. Položil predo mňa tanier, poďakovala som a pustila sa do jedla.

Usmial som sa a sadol si oproti nej.

"Bolo to naozaj výborné." Povedala som a pozrela sa na svoje ruky položené na svojich nohách.

,,To som rád" Vstal som a umyl po nej. Otočil som sa k nej.

Zahryzla som si do pery a pozrela na Logana.

,,Hádam, že asi niesi unavená" Zamyslel som sa.

Pokrčila som plecami. "Ani nie."

,,Hm.. Tak.. Čo chceš robiť?"

"Neviem." Sklonila som hlavu.

Vzdychol som si. Vybral som si z chladničky studenú krv a nalial si ju do pohára. Tá studená mi už lezie na nervy.

Pohľadom som hypnotizovala krv v pohári. Naklonila som hlavu na stranu a sledovala ju. Cítila som z nej, že bol od nejakého muža. Bola dobrovoľne darovaná a dokázala by som toho muža nájsť už len podľa toho, čo cítim.

Otočil som sa k Lauren. Zdvihol som obočie.,,Ou.. Vadí ti.. Ja.. Pôjdem inde"

Pokrútila som hlavou. "Nevadí, iba.. Uhm.. To nič."

Prižmúril som oči a sadol si oproti nej.

Celý čas ako pil krv, som ho pozorovala.

Dopil som a pozrel som na ňu.

V tichosti som sedela a pozerala na Logana. Nevedela som, čo mám robiť.

Zdvihol som obočie. Nechápal som prečo ma tak pozorovala.

Sklonila som hlavu. "Uhm.. Mala.. Mala by som radšej už ísť." Postavila som sa.

,,Kam chceš ísť o takomto čase?" Postavil som sa.

"Do domova. Kde asi.." Zamrmlala som. "Šaty ti vrátim v škole, ak teda môžem." Vzala som svoje čierne šaty do rúk a čakala na odpoveď.

,,Nechaj si ich.. No a ďalšia vec. Môžeš rovno zabudnúť, že ťa niekam teraz pustím. Je trištvrte na štyri!"

Keď zakričal od ľaku som podsokčila. Naozaj mi nahnal strach.