WITHOUT WINGS ✔️

5.

Ráno som prišla do školy znova skôr ako Logan. S letmým úsmevom som baňho čakala. No keď prišiel úsmev mi ihneď zmizol. Na tvári mal kamenný výraz a jeho oči boli chladné.

Sadol som si na moje miesto.,,Ahoj" Povedal som bez nálady.

"A-ahoj." Zakoktala som a sklonila hlavu.

Nevedel som prestať myslieť na moju mamu. Keby som vedel kde je.. Keby som sa jej mal ako zbaviť. Nie len že to nedokážem, ale nemôže jednoducho prestať? Asi by som si mal skutočne vypnúť emócie. U nás upírov sa to dá. Avšak ešte som to neurobil. Bojím sa, že by som seba stratil už úplne.

"Si.. Si v poriadku?" Zahryzla som si do pery a pozrela mu do jeho chladných očí.

Pozrel som na ňu.,,Úplne" Povedal som chladným hlasom a odvrátil som zrak. Tie emócie, keby som si vypol. Bol by som voči okoliu úplne bezcitný a najhoršie je, že ja by som sa asi potom nevedel vrátiť späť, pretože by som to nechcel. Čiže by to mohol spraviť niekto iný. Ale to by sa mu asi nepodarilo. Vážne netuším, čo spravím? Prečo mi mama musí všetko ničiť?

Pozrela som naňho so strachom v očiach. "Ja.. Prepáč." Sklonila som hlavu.

Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol. Snažil som sa ovládať ten nával hnevu. Predsa nechcem ublížiť Lauren. Aj keď to sa mi podarí jedine ak od nej odídem a prestanem sa s ňou kamarátiť.

Cítila som z neho toľko hnevu a chuť niekomu ublížiť. Bolo to desivé.

Ja to tu asi v tejto škole dnes nezvládnem. Musím.. Musím sa nejak porozprávať s mamou. Zaťal som päste.

"Spravila.. Spravila som niečo zle?" Neisto som sa ho opýtala.

Pozrel som na ňu.,,Ty nie.. A to je na tom to najhoršie" Zavrčal som.

Sklonila som hlavu. Bolelo to.

Pozrel som na profesorku ako niečo hovorí aj keď som sa vôbec nesústredil.

Asi som mu nemala dávať ďalšiu šancu. Znova som si nechala ublížiť. Cítila som sa naozaj zle. Nie fyzicky, ale psychicky. Keď zazvonilo, rýchlo som išla k profesorke a ospravedlnila sa, že mi je zle. Vzala som si veci a išla preč.

Bol som zvedavý kam a prečo išla. Asi som jej ublížil, ale lepšie takto než keby jej ublížila mama.

Tašku som si odložila do domova a išla naspäť von. Začala som sa túlať ulicami mesta.

Škola skončila a ja som si šiel domov odložiť veci.

Bola som tak hlúpa. Čo som si myslela? Veď jasné, víla bez krídiedl, je ako žiadna víla. Nemôžem sa vrátiť medzi ostatné víli, nemám židnych priateľov, rodinu.. Načo tu mám byť? Pre všetkých by bolo najlepšie, ak by som tu nebola.

Vyšiel som von. Potreboval som si prevetrať hlavu.

Po lícach sa mi skotúľali prvé slzy.

Kráčal som si pri parku a videl som tam Lauren. Zrejme jej nebolo zle. Počul som ju plakať. Sedela na lavičke. Bolo mi jej neskutočne ľúto, ale nemohol som sa k nej priblížiť.

V parku som bola úplne sama. Preto som si vybrala tabletky, ktoré som si kúpila v lekárni. Hodila som do seba tri balíky, keď mi začalo byť zle.

Videl som dobre? Čo to spravila? To sa chce zabiť? Okamžite som bol pri nej a zdvihol ju. Za chvíľu sme boli u mňa. Spala. Ok.. Teraz sa ukáže ako som dával pozor na hodinách zdravovedy. Položil som ju na zem a začal masáž srdca. Každú chvíľu som sa naklonil k jej ústam a fúkol. Dal som si pauzu, aby som zistil, či nieje hore a potom som zopakoval to isté.,,No tak Lauren!" Mračil som sa.

Nevnímala som nič z reality. V tom sne, som mala naspäť svoje tmavo fialové krídla. Bola som naozaj šťastná. Konečne šťastná.

,,No taaak!" Skríkol som a pokračoval vo svojej činnosti. Hlavne nesmiem stratiť hlavu a zostať pokojný lebo ju svojou silou môžem aj rozdrtiť.

Nechcela som, no niečo ma nútilo vrátiť sa do relaity. Otvorila som oči a dezorientovane sa rozhliadla okolo seba.

Vydýchol som si a pustil ju.

Keď som sa pokúsila sadnúť si, zatočilo sa mi v hlave a naspäť som spadla.

Chytil som ju a zdvihol. Upírskou rýchlosťou som nás presunul do kúpeľne a posadil ju, aby kľačala pred weckom. Musel som ísť rýchlo, aspoň ju viac napne. Musí sa vyvracať.

Keď som zo seba dostala takmer aj moje vnútornosti, oprela som sa o stenu a zatvorila oči. Bola som tak slabá.

,,Bude dobre" Pohladil som ju po chrbte.

Zakňučala som. Nemohla som sa ani len pohnúť a potrebovala som sa umyť. Zmyť zo seba tie lieky. Všetko som to stále cítila. Chuť tých liekov.

,,Prečo si to spravila?" Pozrel som na ňu. Bola tak slabá.

Z očí mi znova tiekli slzy. Tak hlúpa...

,,Hej.. Nechám ťa samú? Keby si sa chcela umyť. Máš tu čisté uteráky, kľudne nejaký použi. Zvládneš to?" Pozrel som jej do očí.

Možno.. Nemala som silu mu odpovedať, preto som slabo prikývla.

,,Dobre.." Zdvihol som ju a pre istotu som ju položil do sprchy. Posledný krát som na ňu pozrel a vyšiel von.