WITHOUT WINGS ✔️

15.

"Čo.. Čo budeme robiť?" Opýtala som sa ho a zatvorila oči.

,,Uh.. Čo chceš?" Pozrel som na ňu.

"Spať." Ticho som sa zasmiala.

,,Však si teraz vstala" Zasmial som sa.,,Pýtala si sa, čo budeme robiť.. To chceš so mnou spať? " Zasmial som sa a až potom som si uvedomil, čo som povedal a smial som sa ešte viac.

Začervenala som sa a vyvalila naňho oči. "Ja.. Nie. Čo?" Moje srdce sa mi poridne rozbilo.

Zasmial som sa.,,Kľud" Odkašľal som si a upokojil sa. Bola zlatá, keď sa červenala.

Stále červená som sklonila hlavu.

,,Takže.. Čo chceš robiť okrem toho, že chceš so mnou spať?" So širokým úsmevom som si ju doberal.

"Uškrtiť ťa."

Zasmial som sa.,,Môžeš to skúsiť, ale radšej by som oddychoval, ešte ťa môže zabolieť ten krk" Žmurkol som na ňu.

"Si príšerný." Zamrmlala som.

Usmieval som sa na ňu od ucha k uchu.

Zavrčala som a otočila sa k nemu chrbtom. Vôbec som nemyslela na to, že mu tak ukážem jazvy, keďže ten uterák nezakríval takmer nič.

Pozrel som na jej chrbát. Medzi lopatkami mala dve veľké škaredé jazvy, ktoré sa tiahli asi 15-20 cm po dĺžke jej lopatkách. Pomaly som jej po nich prešiel prstom a v tom ma niečo napadlo.

Skrútila som sa do kĺbka. Jeho dotyk ma ani nie tak bolel ako prekvapil. Niežeby mi to bolo príjemné, no nebolo to ani nepríjemné. Ale cítiť ten dotyk, vedieť, že tam už nikdy nebudem mať krídla, ma ničil. Z očí mi nedobrovoľne vytiekli slzy.

,,Raz som od mame nieco dostal. Nieco čo zahojí rany" Povedal som.,,Stále budeš bohužiaľ víla bez krídel, ale aspoň ti už nikdy nepocítiš ako keby sa nič z toho nestalo. Akoby si ich nikdy nemala" Pohladil som ju po vlasoch a išiel pre čarovnú masť. Objavil som sa pri nej.

"Nie." Vzlykla som. Tie jazvy boli jediná vec, čo mi ostala. Nemohla som si to dať vziať. A aj keby, nie je nič, čo by tie jazvy zahojilo úplne. Vždy tam budú. Možno nie také ako sú teraz, no budú. Vždy.

,,Nebude ťa to bolieť." Povedal som.

"Nemôžem." Ticho som šepla pomedzi plač a stočila sa do ešte menšieho klbka.

,,Prečo?"

"Je to jediná vec, ktorá mi pripomína, kým som." Vzlykla som. "Môj život skončil, keď mi odtrhli krídla. Keď raz konečne odídem aj fyzicky, chcem mať jasnú pripomienku toho, čo ma zabilo."

,,Ale to, že si to pripomínaš ťa ničí"

"Ja viem." Povedala som takmer nečujne.

Povzdychol som si.,,Fajn.. Ak nechceš, aby som ti urobil.. Neurobím to"

Slabo som sa usmiala, aj keď ma nemohol vidieť. Stále som bola k nemu otočená chrbtom. "Ďakujem."

Prešiel som na druhú stranu mojej postele a ľahol som si oproti nej, aby som jej videl do očí.,,Neplač" Zotrel som jej slzy.

Zatvorila som oči. Nebolo ľahké spraviť to, čo odo mňa žiadal.

Jemne som jej prešiel rukou po líci.

Pod jeho dotykom som sa zachvela. Bližšie som si k sebe pritiahla perinu a uvoľnila sa.

Jej vlasy som jej odhrnul za ucho.

Jeho dotyk mi nevadil. Naopak, bol príjemný.

Usmial som sa na ňu.,,Otvor oči. Znovu už ti spať nedovolím" Povedal som sladkým hlasom.

Zamurčala som, no poslúchla ho.

Usmial som sa na ňu.,,Máš krásne oči"

Začervenala aom sa a skolpila zrak. "Ďakujem, myslím.." Zamrmlala som a očervenela ešte viac.

Zachechtol som sa.,,Už je ti lepšie?"

"Trocha. Len.." Odmlčala som sa a potriasla hlavou.

,,Ale...?" Pozrel som na ňu.

"Spravila som okolo tvojho domu bariéru.." Mykla som plecom. "Bude dlhšie trvať, kým sa zotavím."

,,Tak ju vypni.. Bude ti lepšie."

Pokrútila som hlavou. "Nie. Už sa sem niekto pokúsil dostať a vtedy sme obaja spali. Nebyť bariéri.." Nedokázala som to dokončiť. Znova som len zatvorila oči.

Vzdychol som si.,,Za koľko budeš v poriadku?" Pozrel som na ňu.

"Neviem. Pár dní."

,,Hm.. Už zajtra by som ti mohol dať krv a bola by si v poriadku"

Pokrútila som hlavou. "Som víla, nie človek."

,,No a?"

"Ublížilo by mi to."

,,Ou"

"Hmm..."

,,No.. Tak čo budeme robiť za ten čas? Zavretý v mojom dome?" Mykol som plecom.

"Pustíme si niečo?" Ticho som sa opýtala.

,,Kľudne.. Niečo s upírmi?" Zasmial som sa. Chcel som vedieť jej reakciu.

Párkrát som zažmurkala. "Nie, vďaka. Jeden mi úplne stačí."

Pretočil som očami.,,Ja som ešte dobrý" Odfrkol som si.

Ticho som sa zasmiala. "A som za to rada." Pritúlila som sa k nemu.

Objal som ju.

"Popravde, asi by som ešte spala." Ticho som sa zachichotala.

,,Uhm.. Tak dobre.. Budeme spať" Objal som ju ešte viac. Bolo mi takto vážne príjemne.

Víťazne som sa usmiala a uvelebila sa takmer až na Loganovi. "Sladké sny." Stihla som povedať, než som upadla do spánku.