WITHOUT WINGS ✔️

18.

Nadskočila som a moja mágia ho hneď odo mňa odhodila. Rýchlo som sa otočila. Bol to Logan. "Idiot!" Hodila som po ňom vankúš. "Somár!" Ďalší vankúš. "Darebák!" A ďalší..

Začal som sa smiať ako po mne hádzala vankúše.,,Stop.. " Smial som sa ešte viac a posledný vankúš som chytil a odhodil preč.

Mračila som sa naňho a zhlboka dýchala. V ruke som držala posledný vankúš.

Pomaly som sa postavil s rukou predomnou, ktorá ma mala chrániť pred jej ďalším útokom a usmieval som sa.

"Ani sa nepokúšaj priblížiť sa."

,,Prečo? Už sa Bojíš aj mňa?" Otvoril som ústa a ruku si položil na srdce.

"Nie. Hnevám sa."

,,Urobil som snáď niečo?" Zdvihol som obočie a usmial sa.

Ihneď som po ňom hodila vankúš a išla k vchodovým dverám.

Vankúš som chytil a objavil som sa opierajúc o dvere.,,Ideme von?" Usmial som sa.

"Jeden z nás odíde. A keďže je to tvoj dom, idem ja." Vzala som si ruksak, do ktorého som si preložila veci a jdnu tašku cez rameno, v ktorej mi Logan priniesol veci. "Zbohom." Otvorila som dvere a nezabudla nimi za sebou poriadne triesknúť.

Otvoril som dvere. Postavil som sa pred ňu a mračil som sa.,,Ja ti nedovolím odtiaľto odísť dokiaľ nebudeš v bezpečí" Zavrčal som na ňu a kráčal oproti nej. Ona začala cúvať, čo mi iba pomohlo dostať ju späť do domu.

Zavrčala som. Znova som okolo neho prešla a r6chlo vybehla von.

Chytil som ju za ruku a otočil k sebe.,,Nepovaž sa" Prebodával som ju pohľadom. Veci z tej ruky pustila na zem.

Povzdychla som si a ve i si znova zdvihla.

Dotiahol som ju do domu a zamkol som dvere. Veci som jej vytrhol z rúk a odhodil ďalej. Zdvihol som obočie.

Zamurčala som. "Logan.." Sklonila som hlavu.

,,Môže sa ti niečo stať.. A navyše.. Ochraňuješ ma no nie? Ochraňujeme sa navzájom.. Nikto nikam neodchádza" Zdvihol som jej hlavu, aby sa mi pozerala do očí a usmial sa.

"Tak prečo si ma vystrašil?" Zamrmlala som a uhla pohľadom.

,,No taaak.. Je to sranda.. Teda pre mňa.. Vo vašom veku to ľudia robia a smejú sa na tom.. Chcel som si to skúsiť" Vzdychol som si.

"Lenže tý ľudia nežijú celý život v strachu a bolesti." Vytrhla som sa mu a ccela odísť.

,,Každý žije v strachu a bolesti" Povedal som a pozrel na ňu.,,Niesi jediná, ktorá má komplikovaný život.. O tom jednoducho živiť je" Mykol som plecom.

Trpko som sa zasmiala. "Ty aspoň žiješ. Ja som zomrela, keď som prišla o krídla!" Prečo to nemôže pochopiť?

,,Ako to myslíš zomrela?" Podišiel som k nej.,,Veď stále si na žive"

"Víli bez krídel nežijú. Sú iba schránky." Sklonila som hlavu.

Chytil som jej tvár do mojich rúk.,,Ty niesi žiadna schránka.. Si náhodou úžasná osoba.. A je jedno, či si víla alebo nie. Stále môžeš žiť, radovať sa, smiať sa, chodiť, všetko vidíš, cítiš, Môžeš sa zamilovať, založiť si rodinu trebárs, byť šťastná. Nedávaj si do života tak malé nádeje iba kvôli strateným krídlam." Úprimne som sa na ňu usmial.

"Ty to nechápeš. Pre víli sú krídla všetkým." Vzlykla som.

,,Tak nech ti nie sú. Už ich nemáš. Musíš sa s tým naučiť žiť, či chceš alebo nie." Objal som ju.

Pritisla som sa k nemu ešte bližšie. Jeho slová ma príjemne zahriali.

Zatvoril som oči.

"Ďakujem. Ďakujem, za všetko."

,,Ja ďakujem tebe" Usmial som sa.

"Hmm.."

Po dlhej chvíli sme sa pustili.,,Bolí to ešte?" Ukázal som na jej krk.

"Trocha. Ale dá sa to zvládnuť."

,,Mal by som ti to znova vymeniť.. Poď do kuchyne" Povedal som a vzal ju za ruku a ťahal za sebou.,,Bude lepšie ak si sadneš na stôl a budem ti na to normálne vidieť" Usmial som sa na ňu a zatiaľ som spod umývadla vybral nové obklady.

Vyšplhala som radšej na kuchynskú linku, ktorá by ma mala udržať a čakala na Logana.

Došiel som k nej. Nadýchol som sa a pomaly som jej dával náplasť z krku dole.

Ticho som sykla a čakala, kým to prejde.

Pozrel som na jej ranu. Nevyzeralo to až tak zle, ale stále to nebolo bohviečo. Vzdychol som si. Vzal som handričku a namočil ju do vody. A podišiel som s tým k nej. Začal som jej umývať ranu. Keď pretrpela aj to musel som jej na pevno nalepiť náplasť. Čo som aj spravil.

"Ďakujem." Stále som tam sedela. Nohy som mala od seba a hombala s nimi.

,,Uhm" Zahodil som staré obklady do koša.

Slabo som sa usmiala a pozorovala ho.

Pozrel som jej do očí. Zamyslel som sa. Hovorím jej, že ju ochránim, ale nieje tu somnou moc v bezpečí, po tom čo sa stalo naposledy. Ja potrebujem čerstvú krv. Ako to tu zvládnem?

Naklonila som hlavu na stranu.

Poskytla mi dokonalý pohľad na jej krk, kde ranu nemala. Pozrel som naň. Pulzovala jej žila a telom jej prúdila tá úžasná tekutina.

Zahryzla som si do pery. Mal tak zamyslený výraz.

Moje srdce sa rýchlo rozpumpovalo, zacal som po nej túžiť. Cítil som ako mi očerveneli oči. Priblížil som sa k nej pomaly, ako keď zviera útočí na iné zviera.

Nechápavo som ho sledovala. Moje nohy sa už nehýbali.

Podišiel som k nej. Stál som medzi jej nohami. Usmial som sa a prstom som jej pomaly prešiel po krčnej tepne. Preglgol som na sucho. V hrdle mi vyschlo.

Prekvapene som naňho pozrela.