WITHOUT WINGS ✔️

4.

"Uhm.." Neodvážila som sa naňho pozrieť.

Sklopil som zrak. Nenávidí ma.,,Bol som ti vybaviť, aby si nemala za včerajšok problém" Povedal som potichu.

Prikývla som.

Vzdychol som si..,,Claire dnes nedojde, čiže ak chceš kľudne si môžeš sadnúť na jej miesto, aby si nemusela sedieť vedľa monštra ako som ja, ktoré ani nevie poriadne urobiť, čo je treba"

Pokrútila som hlavou. Radšej budem sedieť pri ňom, ako pri nich. Z Logana nevyžaruje toľké zlo, klamstvo a opovrhovanie, ako z ľudí v triede. Celkovo upíri svoje vlastnosti pred druhými utlmujú, takže budem radšej tu.

,,Tak fajn.. Pôjdem tam ja" Začal som si baliť veci do tašky.

"Nie." Pokrútila som hlavou a chyila ho za ruku. Ak by som tu sedela sama, asi by som to nezvládla. A on v strede tej bandy..

Pozrel som na ňu, ale zostal na mieste.

Sklonila som hlavu a pustila ho. "Vravel si, že sme kamaráti. Alebo to chceš vziať späť?" Neisto som naňho pozrela. Aj keď včera spravil to čo urobil, stále to bol môj prvý kamarát.

,,Nie. Lenže ty sa somnou od toho včerajška sotva bavíš, čo znamená, že som ti ublížil. Vážne chceš mať za kamaráta upíra? Som monštrum" Povzdychol som si.

Pokrútila som hlavou. "Nie si monštrum." Slabo som sa naňho usmiala.

Zdvihol som obočie.,,Máš asi pravdu. Ani to neviem byť poriadne" Prekrútil som očami.

"Tak som to nemyslela." Povedala som ticho a sklonila som hlavu.

Bol som ticho. Nevedel som, čo povedať.

"Takže.. Sme kamaráti?" Pozrela som naňho s otázkou v očiach.

Prikývol som na znak súhlasu.

Slabo som sa usmiala a ďalej sa venovala skenovaniu lavice. Z neznámeho dôvodu to bola v tejto škole moja obľúbená činnosť. Takto v tichosti sme presedeli všetky vyučovacie hodiny a mohli sa zbaliť na odchod.

Keď škola skončila začal som si baliť veci. Popri tom som sledoval Lauren.

Pobalila som si veci a ruksak si dala na chrbát. No neubránila som sa bolestnému syknutiu. Na chvíľu som zatvorila oči a zaťala päste, nech tá bolesť prejde.

Pozrel som zvedavo na ňu. Tašku som už mal zbalenú.,,Čo sa deje?" Podišiel som k nej a tašku držal v ruke.

Pokrútila som hlavou. "Nič." Povedala som potichu a otvorila oči.

,,Pff. No jasné.. Čo ti je?" Podišiel som k nej a začal si ju obzerať.

Odstúpila som od neho. "Ahoj." Pozdravila som a okľukou išla k dverám.

Zamračil som a objavil som sa pre dverami, čím som jej úplne zablokoval východ. V triede už aj tak nikto nebol.,,Videl som, že ti niečo je.." Pokrútil som hlavou a pristúpil k nej bližšie. Chytil som ju za ramená, aby mi nikam neušla a jej očí som prepaľoval mojimi až do jej duše.

Pod jeho dotykom som sa mykla. "Logan.." Sklonila som hlavu. Na toto som práve teraz naozaj nemala.

,,Lauren" Vzdychol som a hlavu si oprel o jej čelo.

"Hmm.." Zamurčala som.

,,Niečo ťa bolelo. To bolo vidno." Skonštatoval som.

Pretočila som očami. "Tebe asi nenapadlo, že som mohla spadnúť zo schodov? Videl si, ako som po tom včerajšiom behu chodila. A ja a schody.. Nuž, priatelia niesme." Povedala som mu pravdu. Naozaj som včera spadla a tým si to zranenie iba zhoršila.

,,Spadla si zo schodov?" Odtiahol som sa od nej.,,A si v poriadku?"

"Áno." Sklonila som hlavu. "Môžem.." Zhlboka som sa nadýchla. "Môžem už ísť?"

,,Jasné.. Odprevadím ťa" Usmial som sa a uhol jej z cesty.

"Nie!" Ihneď som zdvihla hlavu. "Teda.. Ja.. Nechcem aby si.. Ja.." Znova som sklonila hlavu. Nechcela som, aby odprevadil. To by potom videl domov, kde žijem. A to nechcem, stačí, že vie, že bývam v domove.

,,Ale... Ach.. Chcel som na teba len dávať pozor, aby sa ti nestalo nič zlé... No.. Keď nechceš.. Ja.. Chápem to.. Kamoška" Mykol som sklamane plecom a otočil sa na odchod.

"Ja.. Počkaj." Chytila som ho za ruku.

Pozrel som na ňu.

"Ja len nechcem.. Nechcem aby si videl, kde žijem. Aj keď to už vieš." Zahanbene som sklonila hlavu.

,,Však na tom predsa nezáleží.. Mám rád teba.. Nemusíš sa hanbiť"

Slabo som sa usmiala. V Loganovej prítomnosti sa vždy usmievam, čo som nerobila už poriadne dlho.

,,Takže.. Môžem?" Usmial som sa.

Prikývla som a slabo sa usmiala, alebo som sa o ten úsmev aspoň pokúsila.

Môj úsmev sa ešte rozšíril. Preplietol som si cez jej lakeť ten môj a vyšli sme zo školy.

Bolo mi s ním dobre. Mala som kamaráta a to ma nesmierne tešilo. Aj keď to nebol môj úplne prvý kamarát. Každému komu som verila, na doposiaľ zradil. Možno som Loganovi nemala veriť, no moje krídla mi už stihol niekto odtrhnúť.. Takže, čo by som mohla stratiť?

Odprevadil som ju až pred jej dom.

"Ďakujem." Znova som sa slabo usmiala a dala mu letmý bozk na líce.

Usmial som sa. Toto ma prekvapilo. Poznáme sa len druhý deň.,,Nemáš za čo"

"Ahoj, zajtra v škole." Zakývala som mu a odišla dnu.

Usmieval som sa od ucha k uchu a došiel domov.

Večer som ležala na posteli a rozmýšľala nad Loganom. Tešila som sa zajtra do školy. Na to, čo včera spravil, som sa snažila nemyslieť a zabudnúť. S jemným úsmevom na perách som zaspala.

Ležal som v posteli. V tom mi dnu vletel nejaký dopis cez otvorené okno. Hneď som vstal a vzal si list. Začal som čítať.,,Ale no ja neverím. Že by si môj synak našiel konečne kamošku? Neboj sa.. Dlho ti to nevydrží. Tak ako s tými predošlými. O to sa postarám" List som zamračene pokrčil. Bol od mojej matky. Vždy každého koho som si obľúbil zabila alebo prinútila mňa urobiť to. Je to totiž čarodejnica. A neznáša ma. Občas ma skontroluje cez tú jej kryštálovú guľu a potom, keď sa náhodou objaví šťastie v mojom živote zničí ho. Ľahol som si do postele a rozmýšľal som. Nie.. Už nie.. Už zas nie..