Barónka

9

Nevedela ako dlho spala, ale keď jej do izby vtrhol Daniel, skoro z nej spadla.

„Madlene! Ty ešte spíš?!" zvolal zvesela, sadol si k nej. Prekvapene na neho zízala. Mal na sebe obyčajné šaty mešťana.

„Čo to máš na sebe?" spýtala sa ho neisto, posadila sa. Nebola vo svojej izbe. Túto miestnosť nepoznala, hoci tam bol stôl, skriňa a kresby pouličných umelcov.

Pozoroval ju akoby jej preskočilo.

„O čom to hovoríš? Mám na sebe to, čo zvyčajne...Radšej to nechaj tak, matka potrebuje pomoc," povedal a vstal. Keď videl, že sa nehýbe, zaškeril sa na ňu. „Poďme!"

Neisto a s obavou vyšla na chodbičku, prešla do otvorenej miestnosti. Vlastne to bola kuchyňa. Jej otec sedel na stoličke a čítal si noviny. Matka sa zvŕtala pred pecou, varila. Daniel už sedel a rýchlo do seba hádzal raňajky.

„Čo sa tak pozeráš?" spýtal sa jej otec, keď si ju všimol, ako stojí temer s otvorenými ústami. Neodpovedala.

„Asi sa jej niečo snívalo," zasmial sa Daniel.

„Skutočne? A o čom?" ozvala sa jej matka, otočila sa na ňu s veľkým úsmevom. „Madlene, poď si konečne sadnúť!"

Čo sa to stalo? Zmätene sa pohla ku stolu, sadla si vedľa brata a pustila sa do jedla. Bolo to skutočné. Cítila chute, vôňu, stoličku na ktorej sedela.

„Prečo si tak ticho? Niekedy sa ti ústa nezastavia," ozval sa Daniel, šťuchol ju do ruky.

„Nie som zvyknutá, že sa takto rozprávame..." odvetila potichu.

„Ako to? Stále takto sedíme," povedal jej otec, odložil noviny. Všetci na ňu čudne pozerali. Všimla si ich pohľady. Bude to musieť hrať s nimi, pokiaľ nepríde na to, čo sa to deje.

Nasilu sa usmiala.

„Robím si žarty!" zvolala. Otec pokýval hlavou a vstával.

„Nápady mladých dievčat," zamrmlal.

„Kam to ide otec?" spýtala sa brata tak, aby ju nepočul otec. Namiesto toho odvetila matka.

„Do práce, predsa!" usmiala sa. Madlene zahrialo pri srdci.

„A idem aj ja!" povedal Daniel, ešte do seba nahádzal jedlo a rýchlo sa stratil za starším mužom.

„Pôjdeš sa dnes pozrieť na sprievod?" spýtala sa matka, keď upratovala stôl. Madlene nevedela o čom hovorí, tak len prikývla a pomohla jej.

„Daniel vravel, že potrebujete pomoc. S čím?"

„Mohla by si zájsť ku pánu Lowovi? Mám ušiť nové šaty pre pani Lumierovú."

Skoro jej zabehlo, keď to počula.

„Čo ste to povedali?"

„Nepočula si?" zasmiala sa opäť žena a viac si ju nevšímala.

„Ale hej...tak idem..." chcela odísť, keď ju ešte zastavila matka.

„Ešte peniaze, Madlene!" vtlačila jej malú peňaženku do ruky.

O

Všetci sa zmenili. Aj Jason a Janett. Boli k nej hrubí, užívali si až priveľmi prestíž, ktorú im poskytovali rodina Lumierových. Ale ako je to možné? Rozmýšľala o tom celý čas, pokým išla od ich obchodu. Niesla v náručí bal jemnej látky.

Až neskôr si všimla, že na ulici je akosi viac ľudí. Všetci sa tlačili na chodníkoch, stred ulice bol prázdny. Všade to šumelo rozhovormi. Zvedavo sa pretlačila viac dopredu, sledovala, čo sa bude diať. Žeby to bol ten sprievod, o ktorom hovorila jej matka?