Barónka

16

Predzvesťou búrky boli tmavé mračná a rýchlejší vietor. Madlene stála pod strieškou akéhosi domu, ruky vo vreckách, čiapka narazená hlboko do očí. Ak by si ju niekto všimol, myslel by si, že tam postáva nejaký mladík.

„Si si istý, že šla sem?" spýtala sa znovu Žobráka. Ten sedel na zemi vedľa nej, pred sebou mal malý špinavý klobúk na žobranie.

„Som."

„Čo je tam?"

„Nemal som čas zistiť kto tam býva, no stavím sa, že nikto chudobný."

„Vieš sa tam dostať?"

Ostali ticho. Pristúpil k nim muž a hodil žobrákovi pár mincí. Ten mu na oplátku poprial pevného zdravia.

„Viem, čoby nie. Ale nie teraz. Blíži sa búrka, všetci zalezú dnu."

„Vyšla aj von?"

Pokýval hlavou naznak nesúhlasu. Mrvila sa, prestupovala z nohy na nohu. Náhle jej niečo napadlo.

„Búrka mi pomôže!" zvolala natešene. Žobrák na ňu pozrel, ale nič nepovedal. Nebol tu od toho, aby jej čokoľvek zakazoval.

„Presuniem sa. Priveľmi sa tu už obšmietam, bol by som nápadný."

Postavil sa, vzal klobúk a vykročil spod strechy na ulicu. Ako kráčal preč, spustil sa dážď a zahrmeli hromy. Madlene si pridržala čiapku, aby jej ju vietor neodvial a postavila sa na lejak. Keď bola spokojná a celá premočená, rozbehla sa k zadnému vchodu domu ,kde zmizla podľa Žobráka Alica.

Zabúchala päsťou, aby ju počuli cez hromobitie. Otvorila jej slúžka, ktorá sa starala o dom. Civela na ňu ako na mátohu.

„Prepáčte, zastihol ma dážď, môžem u vás prečkať búrku? Nebudem zavadzať," povedala hrubým hlasom, aby zakryla, že je dievča.

„Neviem, pán je na také veci citlivý..." vykrúcala sa žena. „Nechcem mať nepríjemnosti..."

„Nebudete, sľubujem! Len čo búrka trochu poľaví, odídem."

Pozorovala Madlene, sledovala očkom počasie, ktoré sa besnelo. Bolo jej ho ľúto a mala slabosť pre robotníkov, preto privolila.

„Musíte ale ostať v kuchyni. Ak by sa vás pýtali, ste mojim bratrancom, dobre?"

„Dobre."

Madlene sa už pchala dnu, ale slúžka ju s úsmevom zastavila.

„Mali by ste mi povedať meno. Aby to nebolo príliš nápadné."

„Edmure,"zaklamala hladko dievča.

„Ja som Josephine."

„Teší ma, ale začína mi byť zima, drahá Josephine. Môžem?" pritom ukázala na chodbu, ktorá sa tiahla za slúžkin chrbát.

„Poďte!"

Spolu prešli do kuchyne. Okrem nich tam bola stará kuchárka a jeden chlap. Uzobával si z mäsa, ktoré malo byť k večeri. Keď vstúpili, všetci sa na nich pozreli, no len chlap sa zvedavo zadíval na mladíka.

„Kto to je? Vieš, že pán Lucky nemá rád, keď sem chodí niekto cudzí," osopil sa na Josephine.

„To je môj bratranec. Poslala ho moja teta, niečo mi mal doniesť, lenže celý premokol," s ľahkosťou zaluhala a nechala Edmura sadnúť si k peci.

„Nejako často za tebou chodia. A každý tretí je bratranec alebo nejaká iná rodina..." hundral si svoje.

Madlene ich pozorovala a všetko počúvala. Čo robila Alica v tomto dome? Čo robila u Luckyho?